…čo viac si priať. Splniť si sen a ešte k tomu ti vyjde aj geniálne počasie. Tento príbeh má menší background, keď som ešte hlboko pred začiatkom leta poprosil MINI o požičanie Mini JCW Cabrio na test. Najbližší voľný termín bol až v Septembri a ja som nejako tak tajne dúfal v Babie leto. Nechcel som sa príliš tešiť, pretože sa hovorí, kto sa veľa teší, ostane sklamaný. Priebežne som si pozeral dlhodobé predpovede počasia, no samozrejme tie boli presné vždy tak na 10%. August sa najskôr vyvíjal ako chladný a už už som si myslel, že sa teplého, pekného počasia na začiatku septembra nedočkám a budem si musieť Mini Cabrio užiť so strechou hore. Bolo mi to však zásadne jedno. Mini je moja srdcovka už od čias, kedy Patrik mal Mini Cooper S R53 v modrej farbe s bielou strechou a nalepenými bielymi pásmi. To autíčko malo tak neuveriteľne silnú charizmu, že od vtedy, ak sa naskytne príležitosť, tak vždy veľmi rád osedlám nové Mini. Jednoducho som sa do tejto značky zamiloval a je mi viac menej jedno, či je to Cooper, Clubman, alebo Countryman. Charizma ostala zachovaná a umocnená rokom 2020 a nekonečnou túžbou výrobcu napredovať a zlepšovať svoje produkty.

Pri požičiavaní tohto Minička mi bolo niekoľko krát spomenuté, že bolo určené prevažne na spolupráce pre blogerov a influencerov. Zopár redakcií sa z neho tešilo takisto, no toto autíčko strávilo takmer celé leto v rukách ľudí s počtom followerov vyšším ako 20 tisíc ľudí. A potom som tu ja, čo ma na Instagrame sleduje tých ľudí 65 :D.  Ale všetkých aj osobne poznám! De facto som vlastne lepší influencer, keďže mám angažovanejšie publikum. Či to sa podľa tohto atribútu nemeria?! Nevadí. Vžil som sa teda na pár hodín do role influencera a blogera a užíval som si Mini plnými dúškami. Nedalo sa samozrejme úplne odosobniť od úlohy automobilového publicistu, ale tento článok nemá byť test. Práve preto plánujem vydať ešte separátny výstup, kde nájdeš aj parametre a pocity z auta samotného. Dnes si dáme cestovateľský blog. Bez strechy of course.

Vezmi si okuliare, šiltovku, šatku na krk a vyrážame. Počasie počas týždňa vychádzalo priam geniálne. Čim bolo bližšie k víkendu, tým viac sa oteplovalo a ja som si plánoval výlet na víkend. Cez týždeň som nemal veľa času auto spoznávať, keďže som stále len bežný pracujúci človek od ôsmej do piatej a Instagram ma žiaľ bohu neživí. O to viac kilometrov som si ušetril na víkend. Prvé tankovanie do plna už vo štvrtok, prvé umývanie od mušiek v piatok a v sobotu hlásil pán doktor Iľko krásnych 30 stupňov Celzia. Na moje počudovanie mu táto predpoveď vyšla úplne presne a sobota sa niesla v duchu horúceho počasia.

 

 

Po predchádzajúcom chladnejšom období si po oteplení aj pavúčikovia povedali, že budú cestovať spolu s nami a dúfali, že pôjdeme do južných kútov Európy. Plné auto pavučín z Babieho leta a my smerujúci znova a zas na naše srdcové miesta v úbočí Malých Karpát. Možno som človek bez predstavivosti a vyberám si zásadne overené lokácie a trasy, ale čo budem predsa riskovať, že niekde zablúdim, prípadne sa mi niekde nebude páčiť? Kopanice sú mne stále ešte nie celkom prebádanou lokáciou, no hlavne je to miesto, kde sa zastavil život. Minimum áut, žiadne kamióny a kde tu na ceste stretnete tak maximálne traktor, alebo dobytok. Pre mňa nebolo ideálnejšie miesto na výlet v blízkom okolí Trnavy, ako toto. Doteraz som vďačný kamošovi, ktorý mi túto lokalitu pred niekoľkými rokmi ukázal.

Už trasa od Trnavy za dedinou Špačince je naozaj zaujímavá a človek má krásne výhľady na Malé Karpaty a viaceré pamiatky okolo cesty. Za Dechticiami sa následne cesta začína pekne kľukatieť, kde som s radosťou prebudil 231 koní motora v JCW a užíval si geniálneho zvuku tohto auta. Veru som však už cítil, že ma hlava začína páliť. Nasadil som teda šiltovku, aby som náhodou bez tej strechy neprihorel ešte viac ako som. Na ceste nás sprevádzal vychytený playlist na Spotify, ktorý vybrala moja nežná polovička s názvom Throwback 2000´s a do tónov tracku „Ready or not – Bridgit Mendler“ sme sa unášali na vlnách cesty smerom na Vrbové. A tú od Kesha – Die Young poznáš?? To nám presne hralo, keď sme prechádzali cez Vrbové. Harman/Kardon sme mali tak na 90% hlasitosti a ten mood sme si užívali my a s nami aj okoloidúci. Bez strechy sme im vytvárali koncert zdarma. Dúfam, že nás niekde necvakla SOZA za nepovolenú distribúciu hudby verejnosti. Ale keď inak sa to ani nedalo.

Nad hlavou čisté nebo, v rukách len volant a stehno mojej frajerky. Behom pár sekúnd sme sa premiestnili do úplne vyprázdneného regiónu. A tu by som sa bol vozil celý, celučičký deň. Lesy sa striedali s údoliami a tie zasa s lúkami, či malými chalúpkami v blízkosti cesty. Kde tu tečie maličký potok, ktorého cesta je ešte veľmi dlhá. Ak by sme tu nechali fľašu s odkazom, najskôr za pár týždňov sa dostane do Čierneho mora. Aby aj v Rumunsku vedeli, ako je dobre na našich Kopaniciach. Na našej ceste sme nestretli ani jedného motorkára a ani jedno auto. Mal som pocit, že sme si zaplatili úplne prázdny výbeh na to, aby sme si túto jazdu fakt do sýtosti užili. A žiadne veľké rýchlosti sa pritom nekonali. Len pomalé presúvanie sa medzi dedinkami a osadami v okolí. Nemohlo to ani vyjsť lepšie.

 

 

Po chvíľke sme dali striedanie a za volant tohto práve krotkého Mini som pustil svoju partnerku. Slnečné okuliare na oči, decentné uchopenie volantu na „slečinku“ a pokračujeme ďalej. Po dvoch kilometroch padol verdikt: „Toto auto si kúpime!“ Okej, veď raz zarobím, priority sú však priority a v aute sa ťažko dá žiť. Takto citlivú tému som však ani náhodou nechcel vyťahovať v momente, keď sme si obidvaja neuveriteľne moc užívali kabriolet a jazdu bez strechy prázdnymi cestami. Hudba nám už stíchla, neradi by sme rušili tento pokojný kraj „rádiovkami“ z čias môjho detstva. To ohlušujúce ticho okolitej prírody a jemný vánok sme len kde tu vyrušili praskotom vo výfuku pri podradení a agresívnym zvukom motora, prípadne našim nefalšovaným smiechom. Po zhruba stovke kilometrov bezcieľneho blúdenia sme zakotvili pod Čachtickým hradom v dedinke Višňové. „Treba predsa aj fotky spraviť, nech máme materiál na Instagram.“

Skrz objektív foťáku som sa do MINI zamiloval druhý krát. A do svojej frajerky už asi tak tisíci. Skonštatoval som, že MINI nám obidvom fakt svedčí a nebezpečne si uvedomil, že život je príliš krátky na to, aby sme šoférovali nudné autá. Twist Plot je to, že dva dni po tomto víkende sa moja Ibiza FR znova objavila na inzeráte, takže niečo v tom určite bude. Cestou naspäť som opraty znova vzal pevne do rúk ja a túžil po tom užiť si ešte kľukaté cestičky. A veru aj užil. Náramne. Po obec Košariská som teda išiel s MINI JCW jemne dynamickejším tempom než doteraz a vietor vo vlasoch si užívali dva krát tak intenzívnejšie, ako predtým. V žiadnom MINI nemá človek motokárovejší feel, ako práve v tomto. Nad hlavou nič, len holé nebo, až sa občas v rýchlosti človek zasekne, či náhodou netreba aj prilbu do takého auta.

Výklusovým tempom od Vrbového smerom na Trnavu som si v hlave opakoval jednu otázku. Treba mi kabriolet, alebo sa zaobídem bez neho?! Je to naozaj čarovné. Mať na to peniaze a priestor, určite by som raz v živote chcel mať v mojej garáži práve kabriolet. Je to samozrejme sezónna záležitosť, podobne ako motorka, ale stojí to však za to. Kabrioletu, ak je na to počasie, dokáže človek odpustiť všetko. Aj to, že nemá tak tuhú karosériu a aj to, že je kurva drahý. Ak po ňom túžiš, nie je čo riešiť. Jediný problém, čo treba vyriešiť, je priestor, kde ho zimovať, aby náhodou neprechladol. A teraz si ešte predstav tento istý výlet absolvovať s nejakou 911 Turbo S Cabrio, prípadne Ferrari F355 GTS. Už mi je úplne jasné, prečo sú kabriolety v prémiovom segmente tak obľúbenou hračkou bohatých ľudí. Mne zatiaľ stačil týždeň s ním, no už teraz viem, že sa hocikedy doňho veľmi rád vrátim. A nejako verím v to, že aj budúci rok sa nám nejaké Kabrio ujde.