Niektoré autá v nás vyvolávajú očakávania skôr, než do nich vôbec sadneme. Nie preto, že by sme nevedeli, čo očakávať, ale ako to bude celé podané a ako veľmi sa to auto za tých pár rokov zmenilo. V mojom prípade sa toto očakávanie volá Superb. Predchádzajúcu generáciu s motorom 2.0 TSI som jazdil hneď dvakrát – najprv v sivej verzii Sportline, ktorá bola suverénne jedným z najlepších áut, aké som kedy testoval. Športová, svižná, plná sebavedomia a pritom vedela byť extrémne civilná. Druhýkrát ako „farewell“ Superb Style vo flotilovej zlatej metalíze – dôstojná labutia pieseň modelu, ktorý si vždy držal povesť šampióna manažérskeho výberu.
Lenže časy sa menia. A s nimi aj Superb. Z toho charizmatického frajera, čo vedel prekvapiť úprimným výkonom aj prekvapivou ľahkosťou, sa stal delegát firemného predstavenstva. Nosí presne padnúci oblek, má upravený účes a v ruke nosí USB-C kábel namiesto energeťáku s motívom VR46. Je to stále on, len dospel. Otázkou však je, či pri tom náhodou nestratil ten známy zmysel pre humor.
Superb štvrtý. Nie ten IV myslím. Myslím ten TSI štvrtý. S rovnakým motorom, rovnakým typovým číslom pod kapotou. Ale iným postojom k svetu. A práve to ma zaujímalo najviac: dokáže stále budiť tie isté emócie a byť hot-hatchom a zároveň poslušný otrok?
Kapitola – Pod kapotou tohto príbehu
Niektoré autá si vyberáš srdcom, iné rozumom. Superb je jedno z mála, ktoré dokáže osloviť oboje. Ale tentoraz som volil zámerne – išiel som po konkrétnom motore. Nie kvôli prestíži. Kvôli charakteru. Lebo 2.0 TSI s výkonom 195 kW je viac než len číslo na papieri. Je to posledný bastión niekdajšej moci, pre ktorú sa ešte oplatí vypýtať si firemný Superb nie s plug-in hybridom.
Táto motorizácia má v rodokmeni Superbu osobitné miesto. Poďme sa naňho pozrieť.
Superb I (3U, 2001 – 2008)
Prvá generácia, založená na predĺženej platforme Passatu B5, bola predovšetkým o komforte a reprezentácii. No aj tu sa našlo miesto pre niečo výnimočnejšie.
-
2.8 V6 30V (193 k) bol kultivovaný atmosférický šesťvalec, ktorý dokázal túto limuzínu pohnať svižnejšie, než by si niekto čakal. Bez turba, bez šialenstva, ale s charizmou.
-
O niečo dostupnejšia bola aj 1.8T, no pravý „top“ bol práve V6 – Superb, ktorý vedel znieť dôstojne a predbehnúť Octaviu RS, keď ešte tá RS znamenala niečo ostré.
Superb II (3T, 2008 – 2015)
Tu už Škoda nabrala dych. Väčší rázvor, lepšia ponuka výbav, a po prvýkrát aj verzia Combi, ktorá sa stala legendou firemných parkovísk aj rodinných dovoleniek.
-
Na vrchole: 3.6 FSI V6 4×4, 260 koní, DSG. V tej dobe to bol slovenský Passat R36 – bez nálepky, ale s veľmi podobnou technikou.
-
Dnes ho už nikto neponúkne, no kto ho vtedy mal, dobre vie, že išlo o mini-A8 bez značkových predsudkov.
Superb III (3V, 2015 – 2023)
Zlatý vek kombinácie praktickosti a výkonu.
-
2.0 TSI 206 kW 4×4, DSG. Vrchol ponuky, často kombinovaný s výbavou Laurin & Klement, ale aj so Scoutom či Sportlinom.
-
S touto verziou som mal tú česť hneď dvakrát – a práve ona zanechala v mojej pamäti tie najemotívnejšie stopy.
-
Vždy ma fascinovalo, že to auto nemalo RS odznak, a predsa predbiehalo hot-hatche s úplným pokojom v kĺboch. A keď si mu dal pokyn, dokázal premeniť diaľnicu na teleport.
Superb IV (CM/CN, od 2024)
A teraz stojíme tu.
-
Pod kapotou: 2.0 TSI s výkonom 195 kW (265 k)
-
Je to rovnaký základ ako v Golf GTI, no v Superbe už s ostro rezanou bradou. Oproti predchodcovi „na papieri“ o 11 kW menej, no v realite len trochu uhladenejší výstup.
-
Nie je to o výbušnosti, ale o kultivovanej sile, ktorá je vždy po ruke. Zrýchlenie 0–100 km/h za 5,6 sekundy nie je hanba. Naopak, v tejto triede je to veľmi slušné. A v kombinácii s pohonom všetkých kolies ide o jeden z najdiskrétnejších „sleeperov“ súčasnosti.
A to je to, čo ma na tomto aute fascinuje najviac. Superb nikdy nemal ambíciu byť hrdinom plagátov v detských izbách. Ale keď si vedel, po čom siahnuť, vedel ťa odmeniť. A nová generácia? Možno už nemá drzý úškrn predchádzajúcej, no stále má pevný stisk ruky. Stále vie navodiť zimomriavky, no trošku možno v inom zmysle.
Čo zostalo, čo zmizlo a čo nás prežije
Verzia Sportline mi na Superbe vždy pripadala ako čierny tielkový nátelník pod sakom. Trochu mimo dresscode, ale možno preto si ju niektorí obľúbili. Lenže tentokrát je to iné. Nový Superb Sportline pôsobí akosi… silene. Chcel byť drsnejší, no skončil niekde medzi elegantným manažérom a dizajnovým experimentom z firemného team buildingu.
Najviac ma pobavila tá „plaketka“ Sportline. Prepáč, plaketka je silné slovo. Ide skôr o nálepku veľkosti prsta, akú si si kedysi kupoval za 3 eurá na tuningovom zraze v Dunajskej Strede. Z vozidla, ktoré malo kedysi náznak exkluzivity, ostal len decentný whisper-mode vizuálu. Je to paradoxne ten najnenápadnejší Sportline v histórii. Ak by nemal odetú nápadnú červenú Carmine metalízu a R19 disky kolies, asi by som si ho jednoducho zamenil s inou výbavou Superbu.
Ale dobre, nechajme styling. Čo ma úprimne sklamalo, bol fakt, že Superb s motorom 2.0 TSI prišiel o svoje ikonické výfuky. Nie, neodpadli. Len sa presťahovali do sveta ilúzií. V tretej generácii si ešte vedel z diaľky rozpoznať „radarové“ auto diaľničnej polície podľa dvojice reálnych koncoviek. Dnes? Už len hladký zadný nárazník. Áno, v dobe, keď si každé druhé SUV kreslí koncovky ako deti v škôlke, to možno nikoho netrápi. Ale mňa áno. Lebo Superb mal štýl. A teraz ho nahradil kompromis. Na druhú stranu aspoň nedostal dve chromové fejkové koncovky. Nebodaj aj guľaté… 🙂
Našťastie, motor zostal presne taký, ako ho poznám a chcem. Výbušný, rýchly, kultivovaný.
Výkonová krivka je tak lineárna, že by mohla byť v učebnici fyziky ako definícia druhého pohybového zákona. Žiadne prázdne miesta, žiadne vrcholy ani pády. Len stabilný ťah, ktorý v každej rýchlosti dodá presne toľko, koľko si vypýtaš. V dnešnom svete 300-koňových elektromobilov už tento výkon síce nikoho neohromí, ale reálne… čo viac potrebuješ? 265 koní a 400 Nm je presne to, čo potrebuješ.
A spotreba? V meste okolo 9 litrov, v zápche to stúpa na 10. Diaľnica vie ísť za 7,5 litra, a ak si pustíš AC/DC, tak okresky zvládneš za 8,5 litra. Ak si však pustíš Sade, tak okresky padnú pokojne na 6,5 litra. Nič pre zelených úchylakov, ale pre spaľovaciu klasiku slušná ekonómia jazdy.
Na konci dňa si síce vzdychnem za výfukmi, no potom si spomeniem, že pri tretej generácii som aj tak frflal, že Superb nemal klapku a lepší zvuk. Takže teraz? Radšej žiadny zvuk než fejkový. Je to ako pri káve, radšej espresso bez mlieka, než rozpustná so sójovým.
Keď sa hýbe, všetko do seba zapadá
Pri Superbe ma vždy zaujímalo viac než len to, ako vyzerá v katalógu. Dôležité je, ako sa hýbe. A priznávam – na túto verziu s motorom 2.0 TSI a adaptívnym podvozkom som si brúsil jazdecké topánky od chvíle, čo som testoval Laurin & Klement s naftovým dvojlitrom. Bolo to fajn… ale nestačilo mi to. Potreboval som vedieť, či je ešte Superb tým Superbom, ktorého som kedysi miloval. Tým, čo vie zhltnúť cestu a nepýta si pritom príliš veľa pozornosti.
A odpoveď? Áno. Je to stále ten istý dobrý Superb.
Diaľnice zvláda s chuťou, akú by mu závidel aj 14-ročný Američan na all-you-can-eat meníčku s cheeseburgermi. Tlmiče žehlia akýkoľvek nerovný asfalt s takou ľahkosťou, že máš miestami pocit, že sedíš vo vlaku, ktorý práve prechádza najpomalším úsekom trate. A znova sa mi potvrdilo to, čo sa už roky šepká medzi milovníkmi spaľovákov: benzínový Superb je výrazne komfortnejší ako ten naftový. Tichší, ľahší v nose, jemnejší pri akcelerácii. Žiadna turbodiera, žiadne vibrácie. Len príjemná, lineárna sila.
Akonáhle som ale otočil režim na Sport, objavil sa iný Superb. Ten, čo ti pripomenie, že táto karoséria nemusí znamenať len prevoz detí na krúžky. Lenže… narazil som na limit. A volal sa: sedačky. Vyzerajú síce potentne a športovo, ale ich bočné vedenie má širšie ambície než ja. V skratke – lietam v nich ako volič pri referende. Neudržia ťa tak, ako by si čakal od niečoho s názvom Sportline.
Potešili ma ale pneumatiky – konkrétne Goodyear Eagle F1 Asymmetric, ktoré boli na testovanom aute prakticky nové. Podľa mňa jedny z najlepších UHP pneumatík, ktoré môžeš dať na auto tohto typu. Šírka 235 mm je pre hmotnosť 1650 kg úplne adekvátna a zároveň dostatočne agilná, aby si si aj s takto veľkou limuzínou užil rýchly prejazd mojimi obľúbenými kopaničiarskymi serpentínami.
A že nemá výfuk? Že nepočuť nič? Prosím vás, všetko sa dá vyriešiť. Remus, Supersprint, priamočiara píla a zdravý rozum. Základ je tam. Dokonalá DSG prevodovka s dvomi mokrými spojkami, pohon 4×4 od Borg Warner a motor, ktorý si pamätá časy, keď sa ešte v autách tlačilo na plyn s chuťou, nie so zľavou.
Evolúcia je pre zbabelcov?! Nemyslím si.
Škoda Superb je ako Apple. A myslím to v tom najlepšom slova zmysle. Nevymýšľa každý rok nový spôsob, ako urobiť to isté inak. Namiesto toho vylepšuje to, čo už funguje. A aj keď sa to niekomu môže zdať ako nuda, tí, čo ju reálne používajú, vedia, že práve v tom je jej sila. Nehrá sa na extravaganciu, len ticho a systematicky napreduje. A vďaka tomu si ju zamiluješ.
Aktuálne sa Superb vo verzii Sportline ponúka v dvoch karosárskych verziách – Kombi (CM) a Limuzína (CN). Prekvapenia? Žiadne. A to je dobre. Lebo Superb nie je auto, ktoré by malo meniť svoju architektúru. Zachoval si svoje typické proporcie, majestátny postoj a dizajn, ktorý sa nestavia na obdiv, ale ani sa nestratí na parkovisku.
Dizajnová evolúcia prebieha podľa klasického škodováckeho scenára: línie sú čistejšie, svetlá ostrejšie a aerodynamika efektívnejšia. Koeficient odporu vzduchu dosahuje v závislosti od verzie hodnoty okolo 0,25–0,26, čo je na vozidlo tejto veľkosti veľmi solídne.
Vpredu zaujmú už v základe dodávané Matrix-LED svetlomety, ktoré vedia vyrezať protiidúce vozidlá, no nedokážu zatiaľ kresliť na zem značky ani pruhy. Ich svetelný podpis je moderný, no nehrá sa na sci-fi. Je zreteľne identifikovateľný ako Škoda. Sportline zároveň dostáva čierne doplnky, lesklé lišty, zrkadlá aj rámiky okien a decentný zadný spojler v rovnakej farbe karosérie. K tomu patria aj veľmi dobre dimenzované 19-palcové disky z ľahkej zliatiny, ktoré pri správnom obutí (napr. testované Goodyear F1 Asymmetric) poskytujú nielen vizuálny efekt, ale aj reálny prínos pre jazdné vlastnosti.
No kameňom úrazu a zároveň mojím osobným bodom disonancie, je identifikácia tejto verzie. Namiesto razantnej plakety Sportline na blatníku tu nájdeme len malú, gumovú nálepku, ktorá vyzerá ako pozostatok z tuningovej éry v Dunajskej Strede. Buď poriadne, alebo vôbec. Toto nie je hodné auta za viac ako 50-tisíc eur.
Interiér je však iný príbeh. Tu sa veru alkantarou nešetrilo. Sedadlá, výplne dverí, palubná doska, všade nájdete príjemne mäkký, prémiovo pôsobiaci materiál. Kombinácia čierneho čalúnenia, prešívania kontrastnou niťou a karbónového dekoru vytvára atmosféru noblesy s miernym športovým akcentom. Palubná doska z mäkčených materiálov je prešívaná a perfektne lícuje s ostatnými komponentmi. Volant je tradičný, trojramenný, s perforovanou kožou, škoda len, že nedostal tiež trochu tej alkantary, ako to má napríklad Kodiaq RS. Ale to je len detail.
Displeje sú po novom zjednotené do horizontálnej línie. Pred vodičom sa nachádza plne digitálny prístrojový štít s uhlopriečkou 10 palcov, ktorý ponúka viacero režimov zobrazenia vrátane mapy navigácie alebo športového rozhrania. Hlavný stredový displej má 13 palcov a beží na novom, rýchlejšom infotainmente MIB 4, ktorý konečne nepadá, nezamŕza a je celkovo svižný ako mal byť už dávno.
A potom sú tu Smart Dials, kruhové multifunkčné ovládače pod obrazovkou. Každý z nich má vlastný displej, ktorý mení funkciu podľa toho, čo si zvolíte. Ovládať nimi môžete klimatizáciu, vyhrievanie sedadiel, hlasitosť audia či jazdné režimy. Je to možno najgeniálnejšia analogovo-digitálna vychytávka, aká sa v aute objavila za posledných päť rokov. Kombinuje haptickú spätnú väzbu s intuitívnym ovládaním bez toho, aby si musel triafať mikroskopické ikonky počas jazdy.
Ambientné osvetlenie v kabíne je decentné, farebne nastaviteľné a elegantne dopĺňa vizuálnu identitu interiéru. Audio systém Canton (voliteľný) hrá výborne, poskytuje čistý a silný zvuk, s dobrou dynamikou aj v nižších hlasitostiach. Po jeho skúsenosti už jednoducho nechceš základný systém. Je to ako vrátiť sa od Spotify HiFi k FM rádiu.
Poteší aj plnohodnotné tienenie: manuálne roletky na zadných bočných oknách aj na zadnom skle, ktoré sa v horúcich dňoch stanú tvojím najlepším priateľom. A keďže ide o Škodu, samozrejme nechýbajú ani Simply Clever prvky – škrabka vo viečku nádrže, držiaky na mobil, dáždnik v dverách vodiča či elektricky vysúvateľné rolety batožinového priestoru (v kombi).
A čo digitalizácia? V tomto smere sa konečne ukazuje, že pôrodné bolesti softvéru sú zažehnané. Počas týždňa testovania nenastala žiadna chyba, žiadne reštartovanie systému, žiadne výpadky parkovacích kamier ani výstražné hlášky o nefunkčnom asistente. Škoda digitálny svet konečne zvládla.
Všetko podstatné v tichosti
Niektoré autá si vypýtajú tvoju pozornosť hneď. Iné si ju zaslúžia až neskôr, nie hlukom, ale tichou precíznosťou. Priznávam sa bez mučenia: na začiatku som mal predsudky. Nový Superb Sportline mi prišiel až príliš okatý, až príliš „chce sa páčiť“. A keď som uvidel tú gumovú nálepku na blatníku, takmer som otočil očami ako pubertiak pri slovnom spojení „budeme mať návštevu“.
Lenže potom sa veci začali skladať. Ticho v kabíne. Plynulá reakcia motora. Tlmiče, ktoré chápu rozdiel medzi dierou a dierou. Smart Dials, ktoré si našli svoje správne miesto. Superb nemusel dokazovať nič, iba mi dal čas, aby som pochopil, že sa mýlim.
Lebo toto nie je len ďalšia firemná limuzína s čiernymi doplnkami. Toto je posledný mohykán. Posledné veľké auto s benzínovým motorom, pohonom 4×4 a bez zbytočnej elektrifikácie. Auto pre človeka, ktorý sa chce odviezť nielen do cieľa, ale aj cez emóciu.
A čím dlhšie som s ním žil, tým viac som si uvedomoval, že nič podobné už nepríde. Nie v tejto forme. Tento Superb je vrcholom vývoja, možno tichým, no technicky brilantným.
Nie je to revolúcia. Nie je to RS. Ale ak hľadáš jediné auto, ktoré zvládne všetko od dlhých diaľnic cez ostrejšie okresky až po večerný príchod pred hotel, a pri tom ti nenechá prázdno v duši, tak si práve našiel odpoveď.
Moje hodnotenie: 9.8/10.
Nie preto, že by bol dokonalý. Ale preto, že už viem, že nič lepšieho na jeho miesto nepríde.
