8:50 GMT +1 na mieste Bratislava, Lamač

Prichádzam na miesto určenia. Po predchádzajúcej dohode so zodpovednou osobou očakávam o 9:00 štandardného stredoeurópskeho času prevzatie úplnej novinky v podobe BMW M240i. Už pri príchode do areálu ma slušne víta pri vstupe na parkovisko v jej purpurových šatách s názvom Thundernight. Tajomný názov pre veľmi prenikavú a nezameniteľnú farbu. Dnešný deň a teda jeho špeciálne tri hodiny mám do bodky premyslené. Nie je aktuálne čas na zoznamovanie sa. Beriem kľúče, do iPhonu dávam jeden podpis a utekám s technikou rýchlo do úplne nového Coupe od Mníchovskej inžinierskej elity. Jedným okom vnímam tvary auta a v mysli usudzujem, že ľuďom netreba veriť. Jeho tvary ma očarili a podľahol som jeho širokým bokom v sekunde. Dotykom a potiahnutím kľučiek dostávam nostalgiu na autá z môjho detstva, kde kľučky mali rovnaký princíp. Uznávam však, že je to praktickejšie riešenie, ako keď sú zasúvacie.

Nastavujem si sedačku, volant, párujem si rýchlo mobil a pri zapínaní pásu si rýchlo obzriem interiér, ktorý mi je našťastie veľmi povedomý z väčšej trojky a štvorky. Nemusím teda nič hľadať a všetko už dobre poznám. Už akosi automaticky vypínam systém štartstop tlačítkom kúsok od tlačítka štartovania. To mi napovedá jednu pre petrolheada veľmi dôležitú technickú vlastnosť tohto auta. Nemá mildhybrid! Pevne teda chytám volant a zaradením D sa pohýnam s rýdzošportovým Coupe, ktoré mi dnes spestrí deň.

 

 

 

9:12 GMT +1 – Bory Mall, Lamač

Po menšom zablúdení a zlom odbočení som sa dostal na plánovanú lokáciu, kde auto chcem zachytiť svojim foťákom. Inak povedané, spraviť si jedinú povinnosť toho dňa, aby som si čím skôr mohol začať užívať jeho 374 koní a dokonalý radový 6-valec. Obieham si tak okolie Borov, auto už je zohriate tak prepínam do režimu Sport a pádlami pod volantom jemne šteklým moje pokušenie. Získavám obraz o tom, že auto prejavuje veľmi slušný zvukový prejav uprdnutím do výfuku pri preradení a pomedzi to začínam jemne stresovať, keďže mnou vopred vybratá lokácia je zabratá zaparkovanými autami. Pri vjazde do podzemného parkoviska vyťahujem svoj foťák, nastavujem uzávierku na 1/150 kvôli horšiemu svetlu, ISO 200 a clonu na f/1.8. Dvomi fotkami sa presviedčam o tom, že mnou vybraná lokácia je prepadák a auto tu vyzerá veľmi fádne, tak sadám naspäť do auta.

Dvere auta zatváram elegantne cez stiahnuté okno vďaka bezrámovej konštrukcii a cítim sa ako posledný frajer na tejto planéte. Z Borov teda utekám preč a dezén zimných R18 pneumatík sa odvaľuje smerom k najbližšej stavbe. Objavujem zákutia okolia nákupného centra Bory Mall a priľahlé bytovky. Javia sa ako veľmi fajn neutrálne stanovisko na vytvorenie fotovizuálneho materiálu. Nemýlim sa. Cez objektív teda lepšie skúmam tvary auta, kde sa ako odráža svetlo a kde sa lámu jeho prelisy. Pozastavujem sa na nepekných diskoch, ktoré sú nahodené ako zimná sada na tento konkrétny kúsok. Bežne sa inak obúva na R19. Tie svetlá tuším tiež mnohí kolegovia ohundrali. Vidím však v tom odkaz minulosti. Nie vždy mali BMW anjelské oči a táto éra mám pocit, že už aj v samotnej značke skončila. Vďaka bohu.

Filozoficky sa zamýšľam zároveň nad posunom svätej trojice z Nemecka. BMW za posledné roky podľa môjho názoru zaznamenalo najväčší posun, čo sa dizajnu týka. Sú jediní odvážní experimentovať a prinášať na trh často šialené nápady. Posledne tak polarizovali spoločnosť so 4-kou Coupe a jej obrími ladvinkami. Čo nás čakalo ďalej, bol elektromobil iX, ktorý tiež mnohým nebol po srsti. Ale radi sa na ňom povozili. Nasleduje dvojka, ktorá je experiment plný sex-appealu. Čistý rock&roll! Perfektne to spolu fituje a auto vyzerá geniálne. 26 minút presne trval proces hľadania lokácie a samotného fotenia. Perfektné, mám kopec času a točím teda ešte nejaké storyčka na Instagram. Samozrejme aj na súkromný profil. Treba predsa trošku poflexiť.

 

 

9:40 – 10:06 GMT +1 – D2 – Bratislava – Lozorno – Pernek

Bystré oko už vie kam moje kroky smerujú. Zostávajú mi teda necelé dve hodiny a pracovné doobedie je väčšinou priaznivou dobou na to, aby som spoznal toto baby M-ko na Pezinskej Babe. Je predsa kúsok od Bratislavy a nebudem na 374 koňovom, benzínovom kupéčku so šesťvalcom pod kapotou a pohonom všetkých štyroch kolies jazdiť po uliciach Bratislavy. Diaľničný presun zvládla dvojka bez mihnutia oka. Čiže cesta na Grossglockner bude pre ďalšieho majiteľa veľmi komfortná a dokonca aj úsporná. Palubný počítač ukazuje 6.8 litra. Cestou od Lozorna do Perneku som sa trošku s dvojkou oťukal a pri vonkajšej teplote oscilujucej niekde medzi 12 až 15 stupňov Celzia nad nulou ma zvádza na prudšie zaobchádzanie. Kontrolkou v hlave však sú zimné pneumatiky a chladná noc. Moje obavy sa aj potvrdili. Pneumatiky sa po tak krátkej jazde ani len neohriali a asfalt je výnimočne chladný aj kvôli silnému vetru.

 

 

10:07 – 11:28 GMT +1 – Pezinská Baba

V žilách už pomaly cítim prímes adrenalínu a dvojka je zohriata na prevádzkovú teplotu. Rýchlo nazriem ešte do technického preukazu, kde svieti pohotovostná hmotnosť 1765 kg. Nová dvojka v jej najvyššej motorizácii pribrala teda vyše 200 kilogramov oproti predchodcovi. Ona tak trochu klame označením a trochu aj telom. Nová dvojka je totižto postavená na platforme väčšej trojky a na vonkajších rozmeroch autach je to evidentné. Narástla aj do dĺžky aj šírky. Jediné, čo evokuje vo mne menšie auto, je kabína a strecha. Tú sa snažili čo najviac zmenšiť, aby podvedome človek videl, že je to menšie, ako 4-ka, či 3-ka. S prihliadnutím teda na hmotnosť, na zimné pneu vpredu s rozmerom 225 a vzadu 255 a vonkajšie podmienky, idem dať prvú oťukávaciu jazdu smerom od Perneka. Tú technicky náročnejšiu s viac tiahlimi zákrutami. Stláčam DTC a nastavujem stabilizáciu do režime trakcie. Vtedy je jemne benevolentnejšia a dovolí prudšie ísť za plynom aj s prešmyknutím kolies.

Hneď prvá zákruta mi však hovorí: „Nerob to!“ Pohon xDrive výrazne preferuje zadnú nápravu a aj s rozumným dávkovaním plynu sa hrnul zadok von. Tak svoje mužské ego odkladám stranou, zapínam naspäť trakciu na 100% a venujem sa získavaniu dát z jazdy. Hmotnosť žiaľ na niektorých miestach cítiť je. Kde sa však neprejaví, je na zrýchlení a na brzdách. Tuto M240i exceluje. Do vracákov a zákrut však vhádzam bojazlivo, keďže mi nejde o to auto rozstrieskať. Keby Pezinská Baba vedela rozprávať o tých novinárskych autách. Nejedno tu skončilo v zvodidlách.

Viem, že dvojka toho zváldne omnoho viac, no ja sám si netrúfam. Vozovka je veľmi zradná, studená, občas mokrá a hlavne plná listov z lesov. Kde tu je tým pádom slizká a už pri malých rýchlostiach nebezpečne šmýka. Rozhodol som sa teda zbehnúť ešte Pezinskú stranu, ktorá je na tom kúsok lepšie a hlavne chcem trošku zohriať tie zimné pneumatiky. Otáčam sa dole na zástavke pred prvým vracákom od štartu pretekov do vrchu. Premávka je veľmi slabá a to mi dáva výhodu sa lepšie zoznámiť s týmto strojom. Prvé pocity aj napriek hmotnosti a obutiu sú viac než dobré. Poďme si teda spraviť skúšku správnosti. Teda hneď niekoľko.

Stabilizačku nechávam stále plne zapnutú, no už aj moje svaly a mozog sa viac zohriali a vnímam stroj aj cestu lepšie, ako pred chvíľou. Zvyšujem teda svoje vlastné volume na nejakých 60% a skúšam brzdy, podvozok, pohon. Pri zapnutej stabilizácii nedovolí elektronika absolútne žiadny prešľap. Všetko je upratané ešte skôr, ako sa niečo stane. Pri výjazdoch zo zákrut výrazne obmedzuje výkon a tak po pár zákrutách na heliporte zastavujem. Idem si konečne novú dvojku poriadne prezrieť. Dostala veľmi pekné späťáky s typickým krídielkom ako majú M modely od nepamäti. A čo ten dizajn? Predné svetlá sú ten prvok, ktorý rozdelil profíkov aj laikov na dva tábory. Ja patrím do toho, ktorému sa páčia. Práve svetlá sa starajú o optické zmenšenie toho auta a odlíšenie od 4-ky Coupe. A to ako vpredu, tak aj vzadu. Všímam si však jeden dôležitý prvok, ktorý 4-ke chýba. A to Hofmeister kink.

Dizajnový prvok C-stĺpiku ktorý je už hrubo zapísaný v DNA značky, a ktorý sa na pár rokov vytratil z kupéčiek. Je tam a vyzerá tak ako má vyzerať. Ak nevieš, o čom presne hovorím, vygoogli si. Ide o špecifickú líniu stĺpika, ktorá sa prudko zalomí a pod uhlom sa naspäť napája na spodnú líniu okien. Predná maska tiež vyzerá zrazu o niečo tradičnejšie. Dostala však vylepšenie v podobe aktívnych roletiek. Tie teraz tvoria súčasť masky a nie sú vnútri pod ňou. Ďalej sa pod smiešnymi kolesami skrýva obrovský 4-piestik a relatívne veľké 412 milimetrové kotúče. Tie preberajú plnú zodpovednosť za to, aby sa tento kolos zastavil. Na prednej kapote si všímam výstupok, ako majú čistokrvné M modely. Neviem od toho odtrhnúť oči. Po krátkej obhliadke sadám naspäť za volant. Trúfalo vypínam znova DTC a s väčším odhodlaním sa púšťam na cestu. Bolo to správne rozhodnutie. Prirovnal by som to k odopnutiu vodítka psovi. Zrazu všetok výkon ide na kolesá a veľmi dobre ho vie auto dávkovať na cestu.

Počas preraďovania si užívam rýchlosť radenia a hlavne postrelenie do výfuku, ktoré je opojné. Nedúfal som, že ešte niekedy budú autá znieť dobre. Všetko sa dnes reguluje. Auto ma výkonu presne tak akurát. Nebojím sa ho. Práve naopak. Snažím sa ho rozumne využívať a vďaka štvorkolke si verím. Neviem presne koľkokrát som otočil za tú hodinu a pol Pezinskú Babu. No na konci som už vedel čo a ako a technicky som sa blížil k svojej kapacite jazdenia tak na 80%. S požičaným autom mám však vždy zábrany a hlavne vo mne stále je tá amaterská duša predokolkára. Na výkonnejšie štvorkolky, či zadokolky si stále netrúfam na 100%. Rešpekt ma jednoducho nepustí. To mi však dáva perfektný obraz toho, na čo je M240i určené a aká je jeho filozofia.

 

 

11:29 – 11:50 GMT +1 – Pezinská Baba – Bratislava, Lamač

Cestu naspäť z Pezinskej Baby nechám na vstrebanie emócií. Bolo to krátke, no zároveň nebolo. Zažil som všetko čo som chcel a dúfal, že zažijem. Ku koncu začalo pršať a tak sa hranica prilnavosti ešte o niečo znížila. Limity sa hľadali o to ľahšie. BMW M240i je auto pripravené a určené na jazdenie. Je to perfektná alternatíva k iným, aj menším autám tejto kategórie, no napáda ma stále len Porsche 718 Cayman S. To je určite o niečo agilnejšie, ale menej praktické. Výrazne menej praktické a zároveň aj drahšie na údržbu. Majú však spoločnú vlastnosť a tou je potreba učiť sa. BMW dokáže odpustiť chyby, no nestrpí debila za volantom. Volant patrí do rúk človeku, čo je ochotný sa učiť jazdiť a chce sa posúvať. Chce pobehať zároveň rôzne europske priesmyky a pojazdiť si na nich. Nebude určite pomalý. Je rýchlejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Je hravejšie ako M440i a v mnohých ohľadoch šoférskejšie. Kratší rázvor, nižšie ťažisko, lepšie rozloženie hmotnosti a viac prirodzenej radosti. Milujem tieto malé autá!

Až mi na chvíľku ostalo smutno, keď som si uvedomil, že čoskoro možno už nebudú. Nebudeme počuť príťažlivý zvuk šesťvalca a nepocítime to benzínové šťastie, keď sa nám podarí pekná jazda na našej obľúbenej okreske. Je mi smutno. Dvojka vraj má byť posledná, ktorá dostane tento motor a čaká nás nejasná budúcnosť. Bude čiastočne elektrická, to dobre už všetci vieme. No bude tak bezprostredná a tak radostná, ako súčasnosť?! To nevieme.

 

 

Aftermath

Sedím teraz za svojim PC a spracovávam tento výstup. Ostal som po zhliadnutí videa z jazdy sklamaný. Pamätáš si to strieľanie do výfuku, ktoré som popisoval vyššie?! Tak to je umelo vytvorené a prehrávané do reprákov v aute. Vonku teda nepočuješ nič a do výfuku smeruje „len“ bežný zvuk šesťvalca. Obrovská škoda, no zároveň obrovský priestor na zlepšenie. A tomu ver, že by som to zlepšil. Ako na protest! Prvé, čo by som spravil v prípade novej M240i – športový katalyzátor, výfuk celý nový, no s klapkami a cez diagnostiku vypnúť umelý zvuk v interiéri. Dámy a Páni, volajte ma maestro! Umelecké dielo som týmto dokončil!