“Každý Cigán svojho koňa chváli.” Slovenské, nie až tak známe príslovie, ktorým sa nechcem v žiadnom prípade dotknúť našej menšiny. V minulosti sa takéto príslovie zaužívalo, keďže tradiční Cigáni kupčili vo veľkom s koňmi. A samozrejme, že každí ak niečo niekedy predával, alebo aj vlastní, tak vždy to jeho je Naj. V rukáve má väčšinou skrytých hneď desať argumentov, prečo tomu tak je a uhádať sa s takýmto človekom je nemožné. Ruku na srdce, každí sme takí. Aj keby si náš sused kúpi presne také isté auto, ako máme my, nájdeme si dôvod, prečo to naše je predsa len o niečo lepšie. “Ajaj, to už je ročník 2020 s tým zlým motorom. Aha a hovoríš teda, že bolo vyrobené v piatok?! Mne dali špeciálnu zľavu 36% a tebe?” Sme ľudia a vždy si nájdeme niečo, čo sa dá závidieť.

Prečo takéto niečo spomínam práve pri novom Superbe?! Odpoveď je úplne jednoduchá. Práve Škodu Superb môžeme z dlhodobého hľadiska považovať za najobľúbenejšie auto, po ktorom Slováci siahajú. Jasné, predajné čísla hovoria niečo iné, ale fakt je taký, že tí, čo si kupujú povedzme aj Octaviu, tajne túžia po Superbe. Len možno finančné, alebo aj iné dôvody im to nedovolia, prípadne je im auto veľkosti Superbu zbytočné. To je pochopiteľné. Ak mám povedať pravdu, k značke Škoda som nikdy nejako neinklinoval. Možno to bolo práve tou davovou psychózou, že vždy, ako prišiel nový model, tak to chcel každí. Všetci o tom rozprávali a behom pár mesiacov ich po cestách jazdila už tisícka. Svoj vzťah k tejto značke som ukončil vo svojich štyroch rokoch, keď otec predal Škodu 125 v Parížskej modrej. Krásne auto, rád na ňu (embéčku) spomínam. Vnútri mal čierny strop, šíber a pôvodne to vlastne bola 120-ka. Prehodil tam 5-stupňovú prevodovku a upgradol si označenie modelu. Od vtedy som mal Škodovku zaškatulkovanú.

Keďže som však automobilový novinár a už nejakú dobu sa nám nedarilo vybaviť spoluprácu priamo s importérom, Autocomodex v Trnave sa rozhodol mi pomôcť túto psychickú bariéru prelomiť. A dá sa povedať, že hneď s tým najlepším, čo mali k dispozícii. Najnovší Superb v špecifikácii Scout, ktorý po facelifte prichádza aj do tretej generácie tohto obľúbeného modelu. Samotný model Superb vnímam už veľmi dlho. Vždy však bol v mojej pamäti ukotvený, ako poctivý služobáčik pre vyššie postaveného manažéra, nie však pre CEO. Hierarchia v bežných slovenských spoločnostiach býva myslím presne takáto. Obchoďáci jazdia na Octaviach, oblastní manažéri na Superboch, ich asistentky dostali Fabiu, ak poslúchali, tak Scalu a vedenie má BMW 7er. Oprav ma, ak sa mýlim. Málokedy som si však model Superb priradil k človeku, ktorý by ho chcel povedzme ako nadštandardne vybavené rodinné auto s veľkým priestorom. No práve to Scout napĺňa do bodky.

 

 

 

Prvý kontakt

Scouta som od Autocomodexu dostal na víkend. Zámerne som nespomenul vo vete slovíčko “len”, keďže víkend úplne stačil na to, aby som sa s ním dostatočne vžil. Prevzatie mi nenavodzovalo žiadne emócie. Keďže už bola skoro tma, nestihol som si auto nejako obzrieť zvonku, podpísal som papiere, sadol do auta, spároval mobil a išiel preč. Ani predtým som nejakú extra emóciu neprežíval. Bral som to tak, že idem pre Superba a skôr som bol len zvedavý, aké to vlastne bude auto, keďže som toľko o ňom počul a v tretej generácii som okrem Uberu v Prahe ani raz nesedel. Dozvedel som sa základné informácie, čiže pod kapotou 140 kW 2.0 TDi s automatickou 7-stupňovou DSG prevodovkou a s pohonom všetkých štyroch kolies. Obzvlášť mi však utkvelo v pamäti to, že je to Scout v modrej Lava metalíze.

Na aute som prišiel domov, odparkoval ho a pri odchode od neho, som sa za ním obzrel. Až tuto mi prvýkrát preskočila v čelnom laloku mozgu iskra pozitívnej emócie. V duchu som jeho vzhľad pochválil. To už bolo dobré znamenie. Vedel som však, že sa potrebujem s ním zoznámiť o čosi viac. Po rýchlej večeri som teda opustil pohodlie domova a sadol si do nemenej pohodlného Superbu a vydal sa na cesty. Mojou prvou zástavkou však bola osvetlená podzemná garáž nákupného centra. Bolo tam príjemne teplo a navyše svetlo a tak som si vyhradil čas len pre nás dvoch, aby som Superb trošku viac spoznal. Začínal som si ho teda obzerať zo všetkých uhlov, preskúmal som jednotlivé línie, na ktorých sa lámalo svetlo z neoniek. Dotykmi a pohľadom som anatomizoval interiér. Spomenul som si pritom na našu “Embéčku”. Kam sa to celé za tých pár rokov posunulo.

 

 

Paradoxne, prvé čo bolo, v interiéri som si hneď všímal detaily. Ako napríklad maličký nápis SUPERB pod digitálnym prístrojovým štítom, nápis Scout na plaketke pred spolujazdcom, alebo rovnaký nápis aj na sedadlách. Až neskôr som nejako prešiel na celý dizajn interiéru. Superb je učebnicový príklad toho, ako má vyzerať konzervatívny interiér, ktorý nikoho neurazí. Práve však výbava Scout mu dodáva naozaj decentný šmrnc a pracovisko vodiča som si zamiloval na základe jeho detailov. Ak namietaš, že v strednej triede nájdeme veľa áut s krajším interiérom, nebudem ti mať vôbec za zle. Určite sa dizajnéri v prípade napríklad 508-ky od Peugeotu viac s tým vyhrali, prípadne Mazdy 6, alebo nového Talismanu. Potom si však spomeň na interiér Mondea, Insignie, alebo ako dopadla C5-ka od Citroenu. Interiér Superbu sa ajtak vždy bude páčiť najviac ľuďom a to práve preto, že tvorí ten zlatý stred, čo sa krásy týka. Neurazí a na prvý pohľad možno ani nenadchne. V detailoch si ho však človek zamiluje.

Po dôkladnom skúmaní interiéru si prezerám tak exteriér. Čím dlhšie sa naňho pozerám, tým viac sa mi páči. Špecifikácia Scout mu neskutočne sedí a mne sa v hlave opakuje rovnaká situácia, ako niekedy s Leonom. Keď som dostal na test Leon Xperience, doteraz ho považujem za najkrajší Leon, aký sme testovali. Tieto vyvýšené kombíky majú naozaj niečo do seba. Vôbec sa nebudem čudovať tomu, keď na konci dňa zhodnotím Superb Scout, ako najkrajšie vyzerajúci Superb z ponuky. Víkend môže začať.

 

Pod kapotou rušno

Žiaľ, nafťák si vypýta niekde svoju daň. Aktuálne ponúkané motorizácie pre nový Superb môžeme s pokojným svedomím považovať za relatívne staršie motory z dielne VW Group. Aj keď sme Škodovku ešte netestovali, tento konkrétny motor sme už mali vo viacerých autách a vždy sa stretli pri jednom negatíve. O tom potom. Motor nesie kódové označenie EA189 a dlhodobo je už tŕňom v oku celej grupy VW. Práve tieto motory boli predmetom vážnej kauzy diesel-gate, kedy VW šikovným softvérom vedel upraviť emisie oxidu dusíka pri laboratórnom testovaní a vo finálnej prevádzke na cestách ho bolo úmerne viac. Kauza Diesel-gate otriasla základmi dôvery v naftové motory a mnohí sú presvedčení, že práve toto započalo hon Európskej únie po sprísňovaní emisných noriem a zmene merania na WLTP metodiku. Tejto konšpirácii by som možno aj veril. Od roku 2017 aktívne VW vyvíjalo úplne nový agregát, ktorý sa postupne začína objavovať v nových modeloch koncernu, no náš Superb má ešte overený “chrochták”. Možno už tušíš, kam týmto mierim.

Presne tak. Narážam na trošku väčšiu hlučnosť tohto agregátu a jeho tóny prenikajúce vo väčšom množstve aj do interiéru. Na tomto motore mi nevadí absolútne nič iné, len ten zvukový prejav. Výkonu – 140 kW má dostatok a krútiaceho momentu – 400 Nm takisto. Spotreba rovnako nebola nijako tragická. Takáto kombinácia zaručuje veľmi priemernú a nemennú spotrebu pri rôznych podmienkach. Mimo mesta sme dokázali ísť za 6.3 litra na 100 km, v meste za 7.2 litra a diaľnicu Scout zhltol za 6.4 litra pri 140-ke. Na kombináciu najsilnejšieho naftového motora, štvorkolky a DSG prevodovky slušné. A to podotýkam, nie som žiadny víkendový vodič a štýl jazdenia “Eco” mi úplne nesedí. Práve tento derivát teda dokáže vo veľkom tieto moje neduhy správania sa za volantom tolerovať. A ja mu teda za to budem tolerovať jeho chrochtanie.

Poďme sa však pozrieť na zúbky DSG-čku. Štandardne sedem stupňov a štandardne dobré až veľmi slušné radenie. Dvojspojkové prevodovky, aj napriek tomu, že ešte pred pár rokmi zažívali rozmach, pomaly z áut mimo-koncernových značiek miznú. Automobilky húfne vymieňajú dve spojky za planetové hydrodynamické meniče prípadne letargické CVT prevodovky a popravde, ani sa niekedy nečudujem. Osobne by som možno tiež v kategórii auta, ako je Superb prijal ležérnejšiu planetovú prevodovku, ako športovo nastavené DSG. Prevodovka radí rýchlo, radí presne a nie je moc zvyknutá na chyby. Pri manuálnom radení vie presne, kedy preradiť a to poviem, že trvá naozaj zlomok sekundy. A práve to sa mi do Scouta nehodí. DSG prevodovky sú super. Teda až dokým nenajazdia nejaké tie kilometre a neprihlási sa k slovu opotrebenie spojok, či problém s ich mechatronikou. Všetkými desiatimi by som v Octavii RS, či Superbe s 2.0 TSi 200 kW bral DSG-čko, no v Scoute s naftou, ktorý tých kilometrov spraví určite omnoho viac by som pre väčšie pohodlie prijal meničový typ prevodovky. A to myslím aj z finančného aj komfortného hľadiska. Ten, kto jazdil obidva typy prevodoviek, myslím, že mi dá za pravdu.

 

 

Pionier, či Scout?!

Tým samozrejme v žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že je DSG zlá prevodovka, len do nafty sa mi viac hodí niečo menej “športovo” nastavené. To sa avšak dá hovoriť o podvozku. Ten má práce vyše hlavy, keďže ustrážiť 19″ disky kolies dá zabrať aj majstrovi. Svoju úlohu však zvláda viac než dobre. Jeho najväčšou výsadou sú tlmiče s adapciou v niekoľkých stupňoch. Comfort, Normal a Sport. To sa zrejme dalo aj čakať. Zo zvyku pri VW Group som očakával, že rozdiel medzi jednotlivými módami bude priepastný. Pri Scoute som však väčšinu času jazdil v režime Comfort. Auto je vtedy doslova plavné a krásnym spôsobom prechádza vlny našich dokonalých slovenských ciest. V tomto aute nechcete drkotať zubami, či vytriasavať si čemer po nedeľňajšom obede na Kolibe hrkotaním sa cez Bratislavu. V Superbe sa tým doslova preplavíte. A práve toto k tomu autu úplne patrí. Ak však potrebujete, podvozok si ľahko prepnete do režimu Sport a z auta sa zrazu stane chiropraktik. A práve toto je neduh všetkých aktuálne používaných adaptívnych podvozkov. Drvivá väčšina pracuje na bežnom princípe elektromagnetických ventilov, ktoré regulujú prietok kvapaliny (oleja) v tlmičoch. Väčšinou teda pracujú v troch režimoch, ktoré sú však na vyžiadanie šoféra.

No a tu nastáva niekedy problém. Toto je fakt, ktorý som si uvedomil ako pri Superbe, tak aj pri BMW X3, či Seate Tarraco. Pri režime Comfort podvozok geniálne funguje v meste aj mimo neho na okreskách. Akonáhle sa však s autom dostanem na diaľnicu a cestujem jemne nad hranicou povolenej rýchlosti, čiže cca 140 až 150 km/h, začína nepríjemný jav pohupovania celého auta. Najviac je to cítiť, ak prejdete na diaľnici cez most s dilatáciou. V tejto rýchlosti je chovanie podvozku akési neobvyklé a určite je lepšie minimálne na diaľnici využívať režim podvozku Normal. A práve toto by mohli ešte značky vylepšiť. So zvyšujúcou sa rýchlosťou, podvozok “uťahovat”. Jazda by tak následne bola o niečo rozvážnejšia.

Potenciál však tento obor má neuveriteľne vysoký. Jeho ciele sú vysoké rovnako a potom je na rade aj svetlá výška. 164 mm hovorí internet a verím mu. Len pre zaujímavosť, taký Kodiaq má 190 mm, takže Superb Scout sa naozaj nemá za čo hanbiť. Práve naopak. Mňa osobne by Superb ukecal skôr ako Kodiaq. Nie preto, že by som nejako nemal v obľube autá typu SUV. Myslím, že k tomuto som sa v minulosti vyjadril dosť kladne. Faktom, či už zo subjektívneho, alebo objektívneho hľadiska, ostáva to, že Superb bude vždy praktickejší, ako Kodiaq. Je podľa môjho skromného názoru krajší, lepšie vybavený, s nižším odporom vzduchu, s nižším ťažiskom a väčším kufrom. Zádrhelom by bola len potreba mať 7 miest na sedenie. A možno cenovka. O tom však neskôr.

Keďže mojou úlohou bolo obhájiť pozíciu Scouta aj mimo cesty, rozhodol som sa vyskúšať režim Off-Road. Ten funguje len do 30 km/h a podľa mne dostupných informácii nastavuje správanie sa ESP a pohonu Haldex. Po prepnutí na tento režim sa auto začalo chovať pozitívne v zmysle, že začalo využívať viac krútiaceho momentu a aj pri silnejšom zošliapnutí plynu, neišlo primárne po rýchlosti a prevodovka držala zaradený nižší stupeň. Pri prekrížení na poľnej cestičke sa o slovo prihlásil už tradične veľmi dobre nastavený Haldex piatej generácie. Tomuto systému naozaj nemám čo vytknúť. Počas nášho testu ani raz Haldex nezaváhal a dokázal si poradiť s hocičím. Samozrejme s autom bolo zaobchádzané vrámci možností a schopností Superbu. Predsa len, stále je to “len” zdvihnutá stredná trieda a nie žiadny Off-road. Váš presun na chatu však hravo zvládne.

 

 

Celé čaro je v detailoch

Ako som už v úvode načrtol, pri Superbe sa človek zamiluje do detailov. Je to ako novodobý zmysel minimalizmu, kedy vezmete mobilný aparát a na jeho zadnú stranu dáte odhryznuté jablko. A ono sa to predá. Pridajte na to veľa pekných detailov a máte čo robiť celý víkend. Cítil som sa ako taký objaviteľ, ktorý celé auto skúmal a bol som fascinovaný. Aj keď mnoho prvkov poznám z iných modelov a napríklad panel klímy, či páčky smerovky a tempomatu už používa značka zopár rokov, tu mi to nevadilo. Zvyk je železná košeľa a pri Superbe si ľudia nechcú zvykať na extra nové veci. Pre mňa hlavne bol dôležitý komfort na predných sedadlách. Jediné, čo mi na začiatku vadilo, bola vysoká poloha za volantom. Mal som pocit, ako keby som vystavený vo výklade a niekoľko-krát som skúšal dávať sedačku nižšie, no bez efektu. Pri mojej výške mám rád ukotvenie sedačky nižšie vzhľadom k streche.

Po pár kilometroch som však tento nedostatok už nejako nevnímal a plne sa sústredil na zvyšok auta. Premiéru som mal aj s multimediálnym systémom Columbus. Niekedy som počul, že práve Škodovka má najprepracovanejší tento systém. V mnohom mi pripomínal zvyšok grupy, jedine graficky bol trošku pozmenený. Osobne mi však sedí. Ergonómia rozloženia ovládania v tomto systéme je mi už dobre známa, takže nedokážem to zhodnotiť ako používateľ amatér. Asi, keby prvýkrát sadnem a mám takýto systém používať, chvíľku v ňom pátram. Osobne mi vadilo len ovládanie hlasitosti cez dotykové tlačítka vedľa obrazovky. Po zvyšok testu som preto hlasitosť ovládal výlučne cez volant. Vystúpený displej do priestoru a jeho umiestnenie môžem s pokojným svedomím nazvať ideálnym.

V nami testovanom kúsku nebol príplatkový audiosystém, no aj ten, čo bol prítomný hral uspokojujúco. Rátam, že sa jedná o bežne používaný zo skladu VW. Digitálny prístrojový štít poskytuje dostatočnú mieru personalizácie. Jeho farba sa mení zároveň so zmenou farby ambientného osvetlenia v interiéri. Paleta farieb je naozaj široká a iluminované lišty na všetkých dverách a na palubovke dotvárajú hlavne v noci príjemnú atmosféru. Zároveň som veľmi rád, že značka Škoda už nepoužíva vo svojich autách to odporné zelené podsvietenie tlačítok a prístrojov. Chválabohu!

 

Ak sa už bavíme o tom interiérovom svietení, tak bez opomenutia určite nemôžu ostať hlavné full LED svetlá. Tie dostali technológiu matrixovania, no nie až tak sofistikovanú, ako poznáme z Passatu. Svoju prácu však robia viac než dobre, ich svetelný výkon je naozaj obdivuhodný a pri jazde v noci sú veľkým pomocníkom. Automatické vyrezávanie oproti-idúcich áut funguje spoľahlivo a nestalo sa mi, že by som bol niekoho oslnil. Svetlá spolupracujú samozrejme s kamerou a aj navigáciou a svetelný lúč dokážu prispôsobiť aj týmto podmienkam. Akonáhle sa dostanú na kruháč, tak krátko pred ním zapnú odbočovacie diódy, aby osvetlili priestor na širšie. Toto osvetlenie mi však trošku chýbalo pri jazde mimo mesta, kedy by som si prial, aby boli viac osvetlené krajnice a koniec koncov aj polia kvôli zvery.

Ďalší prvok palubnej techniky, ktorý spolupracuje s navigáciou, je adaptívny tempomat. Ten je tu doslova adaptívny a ešte k tomu aj inteligentný. Veľmi dobre sa vie prispôsobovať podmienkam na trase. V prudkých zákrutách sám spomalí na bezpečnú rýchlosť, do kruháču ide maximálne 30 km/h, pred križovatkou takisto spomalí. Jediné, čo ešte nevie, je rozoznať u nás značku STOP, prípadne sa riadiť podľa semafóru. Časom však verím, že toto bude tiež súčasťou. Jediným nedostatkom všeobecne adaptívnych tempomatov skupiny VW je ich nervózne správanie ak majú dobrzďovať do stojacej kolóny. Či už je to na svetelnej križovatke, alebo pri akejkoľvek situácii, kedy sa pred autom vo väčšej diaľke objaví kolóna. Ak je tempomat nastavený na najbližšiu vzdialenosť, k autám pred autom začne tento systém brzdiť až v úplne poslednej chvíli, dokonca sa mi raz stalo, že som musel zasiahnuť až ja sám po upozornení pre-kolíznym asistentom. Samozrejme, nemôže sa človek spoliehať na tieto systémy, predsa len, nikdy nepreberú úplnu kontrolu nad autom, no ak je adaptívny tempomat tak prepracovaný ako v Superbe, je škoda, že toto mu stále robí problém.

 

Kodiaq alebo Scout?

Mojou osobnou odpoveďou na túto otázku je samozrejme a bez zaváhania Superb Scout. Sám som nepredpokladal, že si Superba takto zamilujem, a že práve ja by som sa vedel zmotať na to si takéto auto kúpiť. A vôbec by mi nevadila takáto špecifikácia, akú sme mali. Modrá Lava farba, krásne 19-ky kolesá a nafťáčik. I keď ja ako človek, ktorému vonia viac benzín, by som veľmi vážne uvažoval o dvojlitrovom benzíne, ktorý je len o 700€ drahší. A teraz práve tá cena. Superb Scout zrejme nebude pre človeka, ktorý loví v nižších cenových hladinách. Cenník začína na rovných 45 000€. Nehráme sa tu na žiadne Baťovské ceny. Po pridaní doplnkovej výbavy nami testovaného kúsku sme na cene 49 tisíc € s DPH samozrejme. To už nie je zrovna najmenej, ale za to, čo Superb ponúka je to celkom fér ponuka. A hlavne nezabudnime na to, ako dobre toto auto vyzerá!

A otázka či L&K, alebo toto?! Znova bez zamyslenia toto. Ktoré sa tebe páči najviac?