Téma pohovor vo mne rezonuje rôznymi spôsobmi. Na svoje pohovory mám zároveň aj rôzne spomienky. Vo svojom živote som sa uchádzal už o viacero pracovných miest, kde som niektoré aj získal, iné nezískal, alebo odmietol. Musím však uznať, že pracovný pohovor a jeho výsledok je najviac hodný príslovia: „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“. Niekedy ti taký pohovor dá možno viac, ako si myslíš. Získaš na ňom kopec skúseností a pohľadov na pracovný vset z tej druhej strany. Za svoj život som mal viac tých úspešných pohovorov, ale za to vďačím asi svojej papule, že sa viem zo všetkého vykecať. Potom príde na krájanie chleba a… Všimol som si však jednu vec. Na pohovoroch som viackrát mal prítomných priamo tých najvyšších riaditeľov, prípadne konateľov. A čím je tento človek starší, tým zákernejšie vedie samotný pohovor. Na pohovore pred 6-timi rokmi ma na jednu manažérsku pozíciu teda dobre takýto pán vo svojich najlepších 60-tkách podusil. No a prečo o tom hovorím?!

Ja som naposledy na podobný pohovor totižto zobral auto. A nie hocijaké. Zobral som tam štýlovo oblečené auto z dobrej rodiny, ktoré je navyše ortodoxný vegán. Generácia Z ako lusk! Nakupuje vyslovene v second-handoch kvôli zlepšeniu uhlíkovej stopy, stravuje sa výhradne len bio potravou rastlinného pôvodu a uňho doma plasty nehľadaj. Je to Mini Cooper SE. Posledná generácia ikonického modelu, ktorý pod kapotu dostal elektrické kone. A práve on sa uchádza o tú ctihodnú pozíciu „Ikona“. A pohovor s nim nevedie nikto iný, ako Austin Mini z roku 1987. Konečne sa mi podarilo tieto dve autá dať dokopy a mal som aj ja unikátnu možnosť porovnať.

A môžem povedať, že je čo porovnávať. Myslím si, že Mini Cooper je posledný model, ak nerátam Porsche 911, áut, ktoré si zachovali svoj odkaz a svoje zameranie. Mnoho ľudí tvrdí, že Mini už dávno nie je „mini“. Je to pravda?! Netvrdil by som. Poďme si predstaviť teda zúčastnených.

 

 

Na návšteve u starých rodičov

Od Tomáša z Miniklub.sk sa mi podarilo získať na fotenie pekný kúsok pôvodného tzv. Mini Classic. Tak sa označujú modely Mini z éry pred odkúpením celého brandu značkou BMW. Mini prišlo na svet v roku 1959 počas prebiehajúcej ropnej krízy a krátenia dodávok ropy zvanej aj Suezká kríza. Výrobcovia áut museli nájsť spôsob, ako prežiť, keďže ropa bola na prídel a ľudia si nemohli dovoliť tankovať svoje väčšie autá s vysokou spotrebou. Jednou z prvých takých lastovičiek bol ešte v roku 1957 Fiat 500. Leonard Lord, vtedajší šéf BMC (British Motor Corporation) však mal túžbu takéto auto vytvoriť tiež, no zmeniť neduhy iných. Jeho zámer bolo hlavne vybudovať rodinné auto, ktoré rozmermi nepresiahne na dĺžku tri metre a bude tak môcť konkurovať predovšetkým talianskej 500-ke. Našiel schopného konštruktéra, pána menom Alec Issigonis, ktorý mal toto auto nakresliť a dostať do prevádzky. Ten pri vývoji použil fintu, že zobral štyroch najväčších chlapov z továrne, posadil ich na zem a okolo nich nakreslil pôdorys auta, aby mali dostatok priestoru.

Jednou zo zaujímavostí vývoja je aj to, že Issigonis vytvoril v pôvodnom Mini odkladacie boxy vo dverách, do ktorých sa vošli tri fľašky alkoholu. Jeden Vermouth a dve flašky Ginu. Jednalo sa totižto o jeho obľúbený nápoj – suché martini. Pôvodné Mini tu teda bolo medzi nami celkovo 41 rokov. Za ten čas prešlo ôsmymi generáciami, vystriedalo niekoľko vlastníkov a rovnako aj mnoho názvov.

My sa spolu pozeráme na Mini vyrobené už pod licenciou Rover, ktorá bola práve pred BMW poslednou. Tomášové Mini je jemne upravená Mark 5-ka, ktorá však stále dýcha pôvodným čarom. Jedná sa presnejšie o model Austin Mini Advantage. To však nemal byť jeho pôvodný názov. Ak si všimneš špeciálnych poťahov, tak bystré oko zachytí tenisovú loptičku a tenisovú sieť. Tento Mini z roku 1987 mal pôvodne niesť označenie Wimbledon. Kvôli vtedajším problémom s ochrannou známkou to však spoločnosti Rover nebolo umožnené. Edícia aj napriek tomu uzrela svetlo sveta, no s iným názvom. V sériovom stave malo navyše aj špeciálne lakovanie na dverách, kde boli rovnaké motívy, ako nájdeme na sedadlách. Tie ostali jediné pôvodné. Interiéri majiteľ pozmenil a napríklad budíky v stredovej časti sú z talianskeho Innocenti Mini. Rozširovacie lemy sú rovnako úpravou majiteľa, ktorú však nájdeme na väčšine týchto Mini. Čerešničkou sú 10″ disky kolies! Kam sa tá doba posunula.

 

 

Náhľad do budúcnosti

Začnime však minulosťou. V roku 1987 sa Austin Mini ponúkal s dvomi motorizáciami. Slabším jednolitrom so štyrmi valcami a silnejším 1.275 litrom s rovnakým počtom valcov. Tento istý motor sa montoval aj do prvého Mini Cooper S s výkonom 76 koní, čo bola na tú dobu a veľkosť auta veľká porcia výkonu. Dnes sa to však trošku zmenilo. Najmenší objem, ktorý v Coopri nájdeme, je 1.5 benzín, alebo diesel. Obidva motory sú trojvalce. Pre pôžitkárov máme stále v ponuke aj Cooper S s výkonom 178 koní a dvojlitrom benzínom pod kapotou. A vrchol ponuky stále tvorí John Cooper Works – 231 koní. Medzitým vypĺňa medzeru práve Cooper SE s výkonom 184 koní. A aj keď mi to moje srdce ťažko dovolí vypustiť z úst, tak práve v tom označení SE vidím v prípade Mini budúcnosť.

S pokojným svedomím môžem povedať, že Mini Cooper SE je jedno z najlepších malých áut do mesta. V jeho elektrickej podobe dostalo vnútornosti z BMW i3, no jemne sa mu pozmenila koncepcia. Baterky sú uložené v podlahe, prevažne pod sedadlami a v kufri. Kapacita batérie je 32.6 kWh, z toho využiteľná 29.8 kWh. Motor je uložený pod prednou kapotou a poháňa samozrejme len predné kolesá bez akejkoľvek prevodovky. Navonok Mini pôsobí ako bežné auto a až detaily prezrádzajú, že nepapá benzín. No jazdí lepšie ako benzínové. Zároveň aj lacnejšie. Na jedno nabitie vie spraviť cca 200 kilometrov, čo bolo také maximum, kam som sa vedel dostať. Reálnejšia spotreba bola na úrovni 15.6 kWh/100 km a dojazd 180 km. Nie je to vôbec veľa, no na týždeň v meste to bohate postačuje. Presuny z práce a domov, či na nejaký nákup zvláda aj táto baterka fajn.

 

 

Čo však mňa viac zaujímalo, boli jazdné vlastnosti nového „S-ka“. Oproti bežnej verzii nie je ani o moc ťažšie, keďže Cooper S váži 1280 kg a Cooper SE „len“ 1440 kg. To čo schudol na motore a prevodovke, pribral na baterke. Ak však do auta pridáte 200 kg baterku do podlahy, je jasné, že sa to pozitívne prejaví na jazdných vlastnostiach. Cooper SE reaguje na pokyny volantu, ako keby nemalo byť zajtra. Ešte výraznejší motokárový pocit z riadenia, no našťastie nie z letargickej akcelerácie. Tá je v prípade elektriky okamžitá. Mini Cooper SE je v princípe prvá elektrická predokolka, ktorá má aj športové ambície. Výkon je postačujúci, pneumatiky štandardne obúva s profilom 205 a za svoje jazdné vlastnosti sa teda nemusí vôbec hanbiť.

Máloktoré auto z poslednej doby tak reagovalo na zatočenie volantu, ako práve Cooper. Možno to bolo z časti subjektívne z dôvodu koncepcie karosérie a ozaj hrubého volantu. No bolo to jednoznačne príjemné. Mini si zachovalo zároveň aj nezávislé zavesenie zadných kolies a na aerodynamike aj napriek svojim tvarom nešetrilo. V spodnej zadnej časti auta nájdeme relatívne mohutný difúzor vzduchu, ktorý zozadu nie je vôbec vidieť. Človek si musí ľahnúť až pod auto. Difúzor siaha až pred zadnú nápravu. Najviac ma zaskočil jeho talent prenášať hmotnosť z jednej strany na druhú. Nízke ťažisko je najväčším zázrakom elektrických áut. Ak si to nikdy nepocítil, tak žiaľ nebudeš vedieť, o čom hovorím. Tým, že má lepšie rozloženú hmotnosť v prospech zadnej nápravy, tak aj nájazdy do zákrut zvláda výrazne lepšie, ako klasické S-ko. Pri ňom si spomínam na vrodenú nedotáčavosť. Pri Coopri SE sa takmer nedostavila a auto je vyslovene neutrálne.

Cooper SE je však stroj, ktorý mi dovolil nahliadnuť do budúcnosti značky. Aj keď to zatiaľ oficiálne Mini neoznámilo, ja som už teraz presvedčený, že elektrika bude hrať prim v prípade všetkých jeho modelov. Mini bolo a vždy bude prevažne auto do mesta a jeho okolia. Je to štýlové auto a povedal by som, že drahšia imidžovka. Mini Cooper si nekúpi človek, čo hľadá auto do 20 tisíc. Cooper je v garáži väčšinou ako druhé auto a prečo by teda nemohol byť výhradne elektrický?! Vôbec sa toho nebojím a pokiaľ bude jazdiť tak, ako tento, tak nemáme sa o čom baviť. Časom by sme sa mohli dočkať aj modelu Clubman SE All4 s batériou s kapacitou aspoň 60 kWh a výkonom okolo 300 koní na všetky kolesá. To by bol zrejme aj môj adept.

Jedna vec mi však v tej budúcnosti bude trošku chýbať. A tou je zvuk. Nebude mi chýbať spotreba 8 litrov na 100, ani výmeny oleja, či trampoty pri športovej jazde s neochotou prevodovky. No pred týmto všetkým som vedel privrieť oči ak som počul ten typický zvuk Mini Cooper S, či JCW. To brblotanie z výfuku mi žiaľ bude chýbať. No, uvidíme. Možno bude v garáži Clubman elektro a ako víkendovka Cooper JCW 🙂

 

Aj keď narástol, gény nezaprie

Ukáž mi inú značku, ktorá dokáže aj v roku 2022 spraviť moderný dizajn, ktorý však stále výrazne odkazuje na svojich predkov. Možno Rolls Royce?! A z tých bežných? Je to len Mini. Veľmi som sa tešil tomu, že som mal možnosť túto dvojicu naživo vidieť a detail po detaile porovnať. Nový Cooper SE oproti svojmu predchodcovi veru narástol. Pri dnešných reguláciach však nie je možné, aby auto meralo málo cez 3 metre a mohlo zároveň ponúknuť komfort za 40 tisíc €. Mini Cooper teda o cca 80 centimetrov do dĺžky podrástol. Ramená má širšie o 30 centimetrov a rázvor až 50 centimetrov. Prekvapenie však pre mňa bolo to, že do pôvodného Mini som sa aj ja s výškou 195 cm poskladal bez väčších problémov.

Novodobé Mini teda skôr narástlo okolo pasažierov. Poskytuje však jednoznačne omnoho vyššiu bezpečnosť, ako tomu bolo niekedy. Dokonca aj v ére rokov 2000 a vyššie sa Mini generačne zväčšovalo. Prvý Cooper R50 mal dĺžku len 3620 mm, čo je o 20 centimetrov menej, ako tomu je dnes. Mini sa tak pomaly doťahuje na rovné 4 metre a my už čoskoro uvidíme, či ešte podrastie. Pozrime sa však na všetky tie podobnosti. Myslím, že už na prvý pohľad je zrejmé, že akoby jeden druhému z oka vypadol. Mládež je modernejšie oblečená, viac chodí do posilky, no tvar aj koncepcia ostala rovnaká. Dokonca rovnaké ostali aj uhly okien auta. Hlavne toho čelného a zadného. Autá dýchajú veľmi podobnou atmosférou a to nielen zvonka.

 

 

Všimni si napríklad lištu na streche jedného aj druhého modelu. Tú, ako dizajnový prvok ponechali aj v súčasnom Mini. Nikedy tá lišta slúžila hlavne na odvod vody zo strechy, do zadnej časti a aj ako bod na uchytenie záhradky. Súčasné Mini to používa skôr len ako dizajnový prvok, ale stále funkčný a schopný odvádzať vodu. Na „záhradku“ má už strešné lyžiny, ktoré sú na trojdveráku takou menšou zvláštnosťou.

Rovnaký tvar vidíme aj na svetlách. Okrúhle s výrazným dizajnovým podpisom, tie vzadu zase hranaté a vertikálne uložené. V prípade súčasného Mini aj s hrdým priznaním sa k svojmu pôvodu. Na pôvodnom Mini by sme však vlajku Union Jack hľadali márne. Cooper SE však vyznáva Union Jack Pride a vlajku tu nájdeme na viacerých miestach. Obzvlášť s úpravou Mini Yours, kedy je prítomná hlavne na sedadlách v interiéri. Neviem si predstaviť, že by iná značka dokázala lepšie zakomponovať vlajku do dizajnových prvkov auta. Tie svetlá sú však najviac top!

Keď už je reč o svetlách, tak si poďme pripomenúť, aký dôležitý je vývoj v tejto oblasti. Chúďa pôvodne Mini má vpredu akési dva malé svetlomety, ktoré majú dosvit sotva pár desiatok metrov. Cooper SE však bol vybavený príplatkovými matrixovými svetlami, ktoré dosvietia až na Big Ben do Londýna. Svetlá sú tu naozaj brutálne a vďaka niekoľkým LED segmentom, dokážu aj efektívne vyrezávať oprotidúce autá. Aj keď malé, tak o to lepšie musí svietiť. Ak zabudneš na tvrdo zapnuté diaľkové svetlá, tak vodičom vo veľkých SUV spravíš s nimi x-ray snímku. Diaľkové LED segmenty svietia výrazne jasnejšie, ako tie stretávacie. Naozaj unikát a nielen vo svojej triede.

 

 

Vieš si inak predstaviť aktuálne autá na 10″ diskoch kolies? 😀 Ja veru ani náhodou. Už keď niekde vidím dnes 15″ disky, tak som jemne posmešný. Niekedy to pre Mini bol základ, no nájsť dnes gumy s týmto rozmerom vraj nie je nič jednoduché. Preto si mnoho majiteľov dáva na svoje Mini Classic disky R13, keďže je jednoduchšie na to dostať pneu. No vtedy je auto výrazne tvrdšie. S týmto sa našťastie dnešné Mini nepasuje a R17 sú super pomer, medzi pekným vzhľadom a dostatočným komfortom. A to aj vďaka adaptívnemu podvozku.

Ak sa presunieme do interiéru, zopár podobností nám tu hneď udrie do očí. Prvou z nich je samozrejme budík/displej v strede. Je pravda, že Tomáš to už nemá v sériovom stave, keďže v roku 1987 sa do Mini už montovali štandardné budíky za volant, no toto je tá pravá, klasika. To nám tu ostalo, no nájdeme tu veľký dotykový displej. Za volantom však do nového Mini pribudol digitálny panel, ktorý decentne kombinuje analóg s displejom. Samotný displej totižto nájdeme len v úplnom strede. Ukazovatele po stranách sú analógové. Mne sa však toto riešenie páči. Ďalším spoločným prvkom sú pedále, ktoré aj v súčasnom Mini majú retro look. Aj keď nie sú už hliníkové, odkaz tam je.

No a tu podobnosti končia. Vo zvyšku je súčasné Mini vyslovene luxusným malým autom. A je to vidieť na každom jednom kúsku. Ľudia sú však ochotní v dnešnej dobe investovať do vecí, ktoré si zachovávajú retro look. Má to prestíž a som rád, že to je cítiť. Kvalita spracovania interiéru deklasuje konkurenciu v B-segmente. A použité technológie atakujú aj iné segmenty. Znova som sa raz presvedčil o tom, že Harman Kardon v Mini hrá lepšie, ako v BMW 3er. Je to však hlavne pre akustiku interiéru, ktorá je v prípade Mini lepšia, kvôli menšiemu echo rušeniu a lepším tvarom skiel. Umiestnenie reprákov má taktiež svoju logiku a v Mini si hudbu človek vyslovene užíva naplno.

Modernizované Mini dostalo aj nové ambientné osvetleni, ktoré konečne vyzerá k svetu. Z palubnej dosky zmizol podsvietený Union Jack a všetko sa upratalo do pekných svetelných líšt. A to aj na palubnej doske a aj na dverách. Ambientné osvetlenie a teda jeho farbu si menší špeciálnym prepínačom na strope pri svetlách. Cool riešenie. Vlastne ako celé auto. Mini má zároveň úžasné sedačky. Tým, že je to Cooper SE, tak majú aj väčšie bočné vedenie a dajú sa perfektne nastaviť. Sú komfortné a zároveň dobre vyzerajú. Ja by som ich chcel tiež. A vďaka tomu, že je auto elektrické, si ho vieš na diaľku vychladiť cez aplikáciu, takže nemusia byť ani ventilované. O takomto niečom v minulosti Mini ani len nesnívalo. Bol si rád, že si si vedel otvoriť okno.

 

 

Neboj sa experimentovať

Posledné roky sa mi Mini Cooper SE vyslovene nepáčil. Hlavný dôvod však bol ten, že všade bol prepieraný s tými škaredými 4-lúčovými diskami a v tej, nazvime to, „elektrickej“ farbe. Cooper SE sa však nemusí výrazne líšiť od bežného Mini a toto je dôkaz. Vieš si naňho dať aj pekné disky a aj peknú farbu. A podľa mňa práve BMW toto vie robiť. Nebuďme za každú cenu inovatívny a nesnažme sa robiť z elektrický áut vesmírne futuristické lode. Stále je to auto! A naozaj málokto by povedal, že toto červené Mini je elektrické. Prezrádzajú ho vyslovene len detaily.

Ak by som to mal celé uzavrieť, tak som hlavne veľmi rád, že som mohol naživo vidieť porovnanie dvoch storočí značky Mini. Som zároveň rád, že sa Mini drží svojej evolučnej rétoriky a ponechalo hlavné črty svojich predchodcov. A ak by som mal zhodnotiť Cooper SE po stránke jeho jazdeckého umu, tak by som mu bez váhania dal známku 1 mínus. Mínusko za to, že má elektronicky obmedzenú rýchlosť na 150 km/h a že s týmto dojazdom neprídem komfortne z TT na Pezinskú Babu a naspäť, aby som sa zabavil. Napadol ma však úžasný podnikateľský plán. Poďme dať na Pezinskú Babu hore nabíjačky 🤑

 

Ďakujem Tomášovi z Mini-klub.sk, že mi priniesol ukázať svoje pôvodné Mini. Zároveň veľká vďaka smeruje aj Motokáry Dlhá, že nám poskytli ich okruh na fotenie.

 

 

Privacy Preference Center