Je o mne verejne známe, že akonáhle sa povie značka Mini, dostanem erekciu. Túto značku som si zamiloval už v školskom veku a milujem ju čím ďalej tým viac. Neviem, ako je možné, niečo tak platonicky milovať, no aj som toho jasným dôkazom. A navyše ma mnohí nechápu. Ako sa môže heterosexuálovi páčiť auto, ako toto?! Mám na to jednoduchú odpoveď. Predsa MINI! Komunita okolo tejto značky však nie je tak patriotistická, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Určite ich je omnoho menej, ako členov MIATA klubu. A aj na to je jednoduché vysvetlenie. 70% majiteľov auta značky Mini je vlastne majiteliek. Tým to kúpili svoji mužovia, aby sa vozili na niečom, čo má nejaké meno a nechceli im vyslovene kupovať BMW. Zvyšných 29% sú chlapi, ktorým sa to páčilo, alebo bola výhodná ponuka a posledné 1% som ja. Človek nadržaný na Mini. Stále som však len premotivovaný fanúšik, ktorý má len plné ústa rečí a skutek utek.

Importér ma teda veľmi slušne dráždi. Prečo by ma teda nepodráždil ešte viac a nedal mi na týždeň Mini JCW v prevedení bez strechy. Teda s plátenou alternatívou časti auta, ktorá sa nazýva strecha. Jaj bože, srdce mi poskočilo a bol som celý bez seba, keď som sa dozvedel, že si ho užijem ešte v rozumnom počasí. Áno, tento test píšem s jemným oneskorením. Ten týždeň, čo som auto mal, som sa zmohol len na blogový príspevok, kde som s Miničkom bol na výlete. A plnohodnotný test som si nechal na neskôr. Odkladal som to tak dlho, že tu máme ďalší lockdown, Slovensko je po prvom kole celoplošného testovania a ja v karanténe nemám čo robiť, tak som sa dokopal k tomu otvoriť staré šuflíky, kde som našiel aj fotky tohto Minička. Svedomie mi to teda nedalo a pustil som sa do práce.

 

 

Výbušnosť, ktorú nemal v génoch

Prapôvodné Mini tu máme prítomné od roku 1959, kedy sa vyrábalo pod licenciou rôznych značiek a poznáme ho ako napríklad: Austin Mini, Leyland Mini, ARO Mini, či Austin Cooper. Jeho skelet bol však vždy rovnaký a jednalo sa v princípe o to isté auto. Mini vzniklo ako auto, ktoré malo byť kompaktné pre vidiek v Británii, kde sa malo premiestňovať medzi dedinkami a ponúknuť hlavne nízku obstarávaciu cenu. To sa samozrejme konštruktérom aj podarilo a od roku 1959 žalo na trhu veľký úspech. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, tak Mini už prekonalo niekoľko generácii a vo svojom, tak povediac pôvodnom vzhľade ich zvládlo rovno 7. Od Mk1 z roku 1959 až po Mk7, ktoré sa dostalo na trh v roku 1996. Tých zmien medzigeneračne však bolo naozaj minimum. Jeho produkcia na konci tisícročia bola ukončená motorizáciou o objeme 1.3 litra a s výkonom 63 koní. Zároveň sa jednalo dovtedy o najsilnejšie produkované Mini.

V prípade tohto vozítka však nikdy neišlo primárne o výkon. Aj napriek svojim slabučkým motorom, má na konte desiatku pódiových umiestnení v svetovej súťaži WRC. Dá sa teda povedať, že vo svete motoršportu bolo Mini naozaj úspešnou značkou, no výbušné a výkonné motory nebolo to, čo by mali vtedy na sklade. Práve naopak. Až nové tisícročie prinieslo zároveň aj novú identitu značky Mini, s ktorou ruka v ruke prišla aj potreba posunúť sa technologicky ďalej. Paradoxne posledný rok produkcie pôvodného Mini bol aj jeho najúspešnejší. Výroba Mark 7 verzie bežala do Októbra 2000 a len za tento rok sa ich predalo celosvetovo 5.3 milióna kusov, čo je neskutočné a zároveň rekordné číslo. Okrem toho to bol posledný rok, kedy sa Mini predávalo pod záštitou svojej vlastnej značky. Ku koncu roka 2000 odkúpila celú licenciu práve nemecká značka BMW, pod ktorou výroba a vývoj prebieha doteraz.

Koniec koncov, by sme však BMW mali byť vďační, keďže práve oni udržali túto značku pri živote. V roku 2000 sa teda začala písať nová kapitola značky a príchodom modelu s označením R50 potvrdili svoj zámer priniesť svetu moderné Mini. Za jeho dizajnom stál pán menom Frank Stephenson, ktorý u mňa patrí k najuznávanejším dizajnérom moderného automobilizmu. Pred Mini Cooprom mal možnosť nakresliť Ford Escort RS Cosworth, ktorý u mňa doteraz patrí k TOP 3 najkrajším autám. Po Mini Coopri jeho ruky nakreslili aj prvú X5, či McLaren P1. Asi nebude nešikovný. Práve on bol ten, ktorý dal značke Mini jeho novú identitu, ktorú značka od vtedy istým spôsobom zvelaďuje.

Mini Cooper S sa prvý krát ukázal svetu s označením R53 a technicky vychádzal z prvej generácie R50. Zároveň to bolo prvé Mini, ktoré sa prehuplo cez výkonovú hranicu 100 kW. Pod kapotou ponúklo charizmatický kompresorom prepĺňaný motor s objemom 1.6 litra. Jeho výkon bol veľmi slušných 125 kW a dokázal s tak malým autom veľmi ochotne čarovať. Po stránke podvozku sa jednalo o veľmi dospelé auto, ktoré už v tej dobe malo nezávislé zavesenie zadných kolies. Pri generácii R56 sa neudialo nič zásadné. Auto dostalo oturbený motor od Peugeotu 1.6 THP a konečne aj verziu JCW, ktorá mala až 211 koní. Tieto motory boli vo všeobecnosti zatracované a nepatrili k najspoľahlivejším.

Pri aktuálnej generácii F56/F57 sa teda BMW rozhodlo do svojho Mini osadiť motor 2.0 s turbom, ktorý si vyvíjali pod svojou taktovkou. A tu sa dostávame k tomu najlepšiemu. A tým je práve motor B48 s výkonom 231 koní, ktorý je použitý práve vo verzii John Cooper Works a rovnako sa nachádza aj pod kapotou nášho kabria. Čo viac si priať. Mini bez strechy so silným benzínom a pekné septembrové počasie.

 

Stiahnime strechu, štartujme motor

Tento proces musel byť vždy len v tomto poradí. A nie naopak. Aj keď bolo ráno a vonku sotva 15 stupňov, strecha musela ísť dole pred štartom. A to z veľmi prostého dôvodu a tým je zvuk. Aj keď áno, nový dvojliter dostal v roku 2020 filter pevných častíc a jeho typický chraplák kúsok stíchol. Nestíchol však úplne a túto zvukovú kulisu si treba užiť. Okrem filtra pevných častíc dostal však aj novú, 8-stupňovú prevodovku AISIN. Zabudnime teda na staršiu 6-stupňovú dvojspojku, ktorá síce krásne prdela do výfuku, no mala už svoje roky. K prevodovke sa však ešte dostanem. Kompletná špecifikácia motora je: 170 kW teda 231 koní a krútiaci moment 320 Nm. Tento výkon posiela priečne uložený motor samozrejme len na predné kolesá, ktoré sú obuté pneumatiky so šírkou behúňa 205, čo je na daný výkon naozaj málo. O zbytočne úzkych pneumatikách by mohli povedať niečo aj ich dezén, ktorého tam viac nebolo, ako bolo. Niekto mal zrejme veselé leto. My a to babie.

Dané parametre sľubujú, že by auto mohlo dať stovku za 6,1 sekundy. Nám sa najlepší čas podaril 6.6 sekundy, čo teda pripisujeme hlavne zničeným pneumatikám. Ich stav počas testu sem radšej ani nebudem dávať. Recipročne by mi mohli poslať úrady pokutu, ako objektívnu zodpovednosť, a to nechcem. Výkonu má teda viac než dosť. A tomu výkonu chýbala jedna základná vec. Tým je riadny samosvorný diferenciál. Auto sa hrá na to, že ho má, avšak len taký ten podvodnícky. Nazývajú ho EDLC, ktorý je elektricky ovládaný a má na starosti len cez systém DTC pribrzďovať odľahčené koleso. Chlapi, veď to má v dnešnej dobe aj základné Polo! Ono však týmto systémom sľubujú až 50% svornosť v prípade preklzu. So sľubov sa však nenajem.

Podvozok by po stránke dynamiky zvládol oveľa viac, než mu človek naloží, no veľmi je limitovaný práve absenciou samosvoru. Zadná náprava ostala rovnako nezávislá a tak je jeho stranová presnosť geniálne zvládnutá. Motokárový pocit z auta je prítomný aj v prípade karosérie Convertible a v prípade absencie pevnej strechy. Je pravda, že auto stratilo časť svojej tuhosti, no na druhú stranu JCW Cabrio si človek nekupuje preto, aby s ním jazdil bomby na Pezinskej Babe. Je to auto o zážitkoch a o letných výletoch. Nedalo mi však neoveriť aj stránku dynamiky.

Musím však uznať, že to bol zatiaľ najintenzívnejší zážitok tohto roku, keď som so stiahnutou strechou išiel čo to dalo na mne známych okreskách a popritom počúval tie krásne tóny od výfuku. A to všetko riadne s kofeinom bez strechy! A plnými dávkami. Musím teda povedať, že to má niečo do seba. Byť povolaním syn, toto auto si vypýtam na narodeniny 😉

JCW však znamená predovšetkým pôžitok z jazdy. Znova si len utvrdzujem nepochopiteľnú absenciu samosvorného diferenciálu, ak sa pozerám na celkovú špecifikáciu tohto auta. Pod predným diskom o rozmere R18 sa nachádzajú veľmi, no fakt veľmi schopné brzdy, ktorých kotúče majú priemer 330 mm a sú brzdené veľkým štvor-piestovým strmeňom s výrazným označením JCW. Rovnako tak pri brzdení sa zbytočne ABS pasuje s trakciou, čo by vedel samosvor do určitej miery eliminovať. Ďalším performance prvkom na aute je celý predný nárazník. Mini JCW je jedno z mála áut, ktoré sa nehrá sacími otvormi a nefejkuje. Každý jeden otvor v prednej časti je funkčný. Nájdeme tu vodný chladič, v spodnej časti obrovský intercooler, po pravej strane je olejový chladič a v spodnej časti nájdeme aj otvory na chladenie bŕzd, ktoré sú aj reálne funkčné. Toto je zvládnuté geniálne.

 

 

Praktické?! Aj

Síce sa to zdá ako úplny nezmysel, ale aj to dokáže byť Mini Cabrio. Nie je síce najväčšie auto na trhu, ale pre dve osoby dokáže byť aj celkom praktické. Uvedomil si si niekedy, koľko výhod plynie z toho, keď má auto možnosť stiahnuť strechu?! Myslím tým, ten nekonečný priestor, ktorý vznikne nad hlavami pasažierov. Tak vieš v aute prepraviť napríklad aj trojmetrové tujky k sebe do záhrady. Toto nedokáže mnoho áut. Ak by sme sa však pozreli realisticky na použiteľnosť tohto auta, zistíme, že naozaj to nie je s ním až tak zlé, ako by sa zdalo. Kufor, ak nemáte strechu stiahnutú, je relatívne priestranný tak cca na dva kufre niekam na víkend. To úplne stačí. Kočík tam síce nezmestíte vôbec, ale viete ho stále dať na zadné sedačky. Len kam potom to dieťa?? Hmm.

To by bol asi celkom blbý nápad. Samozrejme, treba sa zamyslieť nad tým, pre koho je toto auto určené. Bezdetný pár? Áno. Slobodná mamička s malým bábom? Áno. Slobodný otecko s malým bábom? Prečo nie. No štvorčlenná rodinka by radšej mala siahnuť po Countryman-e. “Hahaha, plytký humor milujem!” Ja osobne som teda tá prvá verzia klienteli. Bezdetný pár. Teda to tvorím so svojou partnerkou samozrejme. Nie len ja sám. Ono to však vôbec nie je lacný špás. Toto Mini JCW Cabrio má človek za cenu 54 tisíc €, čo sme už vo vodách veľmi slušných hot-hatchov, ktoré ponúknu aj vyšší výkon, aj lepšie jazdné vlastnosti. Mini je však úplne o niečom inom. Mini Cabrio si nekupuje človek, ktorý pozerá na cenu. Je to imidž a je to hlavne víkendová a čisto emocionálna záležitosť. Viem si predstaviť, že ak by som bol predajcom v BMW, tak ukecám nového majiteľa X7, aby žene kúpil na víkendy Mini JCW. Lebo to nechce, ale vlastne to aj trochu chce.

Praktickosť tohto autíčka sa ukáže až v meste a v nákupnom centre. To, že všade s týmto zaparkujete, je už viac ako jasné. A ak aj niekde stojíš LTT, tak si stačí stiahnuť strechu a z auta doslova vyliezť cez “komín”. To sa mi zdá ako veľmi praktické. Skúšal som zároveň aj nastupovanie na frajera. Stiahnutá strecha a naskočenie do sedadla v štýle Miami Vice. Toto už nikdy viac skúšať nebudem. Tým, že nie som úplne šikovný, som rád, že si to odniesol len moje koleno a nie aj nejaký diel auta. To by ma mrzelo.

 

Nedokážem ho dostať z hlavy

Prešli dva mesiace a stále naň myslím. Ťažko niečo tak emotívne dostať z hlavy a zrejme budem musieť podstúpiť zmenu auta. Moja súčasná Ibiza je na inzeráte už dva mesiace, nikto sa však neozval. Akonáhle sa jej zbavím, Mini bude prvé v rade, ktoré nahradí Ibizu v garáži. Dovtedy však verím, že sa k nejakému Mini ešte dostanem, lebo predpokladám, že moju Ibizu len tak skoro nepredám. Teším sa na ďalšie spoločné zážitky Mini!

 

Za fotky ďakujem dvom šikovným chalanom: Jakub Benko číslo 1, Jakub Benko číslo 2