Predpokladám, že si sa sem zatúlal kvôli nadpisu. Vítam ťa teda v temnom kúte automobilovej žurnalistiky na Slovensku, kde ťa partia sympaťákov a jedného primitíva pohostí dávkou ostro, no celkom výstižne napísaných článkov. Skús si tipnúť, či práve tento článok píše niekto z tých sympaťákov, alebo ten jeden redakčný primitív. Je pravda, že občas je moje zmýšľanie primitívne, no o to viac relevantné pri písaní takýchto výstupov. Model Hyundai i30 Fastback N určite veľmi dobre poznáš. Bodaj by aj nie. Za posledného pol roka sa premlel snáď už v každej redakcii, ktorá má, alebo aj nemá vzťah k autám. Človek už dáva stávky, kde sa objaví najbližšie. A tuto začína môj verbálny výlev mojich pocitov. Toto auto bolo už všade. A odvšadiaľ si sa dozvedel o ňom úplne všetko. Vieš, aký má výkon, vieš za koľko dá stovku a určite aj poznáš presne cenník, možno lepšie ako aj samotný predajcovia.

Ak by som si mal dať teraz námahu, čo v mojom živote, kde sa čas rovná jednotke peňazí, nepripadá do úvahy, len testov Fastbacku N by som našiel minimálne 20. Po technickej stránke a tej “brožúrovej” toto auto teda poznáš dobre. A verím tomu, že lepšie ako ja. O čom sú ale také testy, z ktorých sa dokopy nič nové nedozvieš?! Keďže sa riadim heslom, že kvalita je vždy viac ako kvantita, a vážim si tie značky, ktoré nás stále aktívne podporujú, medzi ktorými je aj Hyundai, tento test bude niečo iné, ako na čo si zvyknutý. A tak sa na Fastback N pozrieme nie cez okuliare čitateľa cenníkov, ale cez Sparco rukavice človeka, ktorý si toto auto chce naozaj užiť! A takým ja som.

 

 

i30 Rýchly zadok N

Fastback znamená čo. Už sme sa spoločne o tom bavili takto pred rokom pri teste klasickej i30-ky Fastback. Tá mala benzínovú 1.4-ku a nechcem hovoriť, že bola pomalá, no na N-ko sa v žiadnom prípade nechytá. Pomenovanie Fastback teda dostalo konečne svoj zmysel. Auto sme za celý týždeň testovali viacerí. Väčšina času som však v ňom strávil ja a kolega Paťo. Ten vyskúšal Fastback N prevažne v bežnej premávke bez nejakej extra ostrej jazdy. Ja som ho vyskúšal tam, kde mu to chutí najviac. Keďže test píšem len ja, o tej bežnej premávke sa moc nedozvieš. Teda vôbec nič. A nie je zač.

Moja časť testu s N-kom začínala netradične vo štvrtok. Vizuálne mi auto hneď sadlo a dlho som dúfal, že nedostaneme tú šmolkovú farbu. Moje modlitby boli vypočuté a auto mi prišlo v základovej farbe. Krása, akurát pripravené na striekanie. Farba nesie názov Shadow Grey a keď sme dávali pred pár mesiacmi anketu, že aký názov má táto konkrétna farba, väčšina zvolila nami vymyslený názov Namyang Stealth. Hyundai, ak by ste potrebovali copy-writera na vymýšľanie názvov farieb, let me know. Osobne sa mi však takéto farby nesmierne páčia. Je to dnes akýsi trend a už len ťažko by sme našli výrobcu, ktorý by ju v určitom odtieni nepoužíval. Pôsobí však športovo a to je základ.

Auto sme mali obuté, alebo možno skôr už vyzuté, na pneu Pirelli P Zero HN. Presne toto sú gumy, ktoré na toto auto patria, no tie naše mali za sebou zrejme pár trackdayov na Slovakia Ringu a predné už vyzerali skôr ako semisliky. Tento konkrétny kúsok dokonca ešte aj Paťo skúšal na N-Day a nezdá sa mi, že by ho prezúvali. O to viac srandy, či strasti?! Uvidíme. Dlhšie som rozmýšľal, že ho v piatok prezujem, no som brutálne lenivý a nechcelo sa mi. Celý test začal mne nie moc obľúbenou činnosťou. Nádrž takmer prázdna, ideme tankovať. Už v tomto momente som vedel, že pumpa bude celý víkend môj dobrý kamoš, a že s pumpárom si vybudujem nejaký vzťah.

Výhrou však je, že to žerie aj 95-ku. Nemal som však pocit, že by mu to vadilo. Tých 15 tisíc kilometrov, čo auto za sebou malo, bolo zrejme ajtak na 95-ku a občas možno aj z podradnej družstevnej pumpy, takže Shellacka 95-ka bola pre N-ko dobrá hostina. Dojazd na plnú nádrž mi ukázalo 540 kilometrov. Hahaha, auto je zrejme optimista. Po prvých 20-tich kilometroch si zrejme uvedomilo, že sa mýlilo.

 

Geodet s Hyundaiom

Na celý víkend som mal naplánovaných hneď niekoľko ciest, kam som chcel s N-kom vybehnúť. Vo veľa prípadoch mi to vyjde, no tento-krát som vo veľkej miere improvizoval. Piatok bola dosť hustá premávka a tak som si musel vybrať. Dám Jankov vŕšok, či zatúlam sa na Šturec?! Ani jedno a ani druhé a to práve kvôli premávke. Mal som echo, že Jankáč je plný robotníkov, ktorí tam niečo opravujú a Šturec zasa v piatok plný kamiónov. Moje srdce teda znova prepočítalo trasu a zrazu som sa objavil na konci mesta Vrbové. Pred mojimi nohami leží Zelené peklo Slovenska. Myjava Ring, či Kopaniceschleife sú mojou srdcovou záležitosťou. Ľahko sa tu človek stratí, no za tie roky som túto oblasť už spoznal natoľko dobre, že viem presne kam to hneď pichnúť. Keďže je piatok a Kopanice sú obývané väčšinou cez víkend, cesty tu sú tak prázdne, že keby si za horizont ľahnem na cestu, tak si pokojne môžem dať 2 hodiny šlofíka a viem, že ma nikto neprejde.

Stojím teda na krajnici a idem si nastaviť auto. Keďže sú cesty v tomto kúte Slovenska relatívne kvalitné, dávam šancu najostrejšiemu režimu N. Všetko na maxime, podvozok najtvrdší, riadenie takisto a robím ešte jednu zmenu, vypínam úplne ESP. Akosi mám radšej auto, ktoré je úplne odblokované. Jemným rozbehom vyrážam na prvú “rýchlostnú skúšku”. Zahrievam postupne gumy, aj samého seba. Dlho som už nejazdil, mierne som asi vyšiel z cviku, uvidíme koľko mi N-ko odpustí. Nemeckou predpisovou rýchlosťou letím do prvej ľavej klopenej zákruty, ktorú hneď nasleduje pravá. Na výjazde potrebujem griiiip, no nedostavuje sa. Vychádzam zo zákruty ako amatér a analyzujem. Hrabalo mi len vnútorné koleso, to sa mi moc ale nepáči. Dávam tomu ešte pár zákrut nádej, skúsim zohriať viac gumy. Predomnou vidím niekoľko rýchlych kľukatých zákrut. Jedna, druhá, “full-gas”, vchádzam do tretej, ostrejšej. Auto znova letí po predku na výjazde pod plynom. Ale kurva! Už som sa nasral.

Otváram knihu fyziky a oprašujem Newtonove pohybové zákony. Problémom však nie je v tomto momente fyzika, ale moja blbosť. Pamätáš, ako som vypol ESP?! No a tento skutok ma stál vypnutia nie len ESP, ale aj vektorovania síl medzi jednotlivými kolesami a obmedzeniu funkcie elektronicky riadeného samosvorného diferenciálu. Volím teda naspäť režim N a nechám zvyšok na nastavení auta. Vraciam sa a idem spraviť reparát.

 

 

Pripravený so zohriatymi pneumatikami a s jemne vyšším mojim tlakom sa znova ukludňujem. Rovnaká trasa, rovnaká rýchlosť aaale s úplne iným výsledkom. So širokým úsmevom na perách, ktorého aktuátorom bolo priečne preťaženie pri výjazde zákruty so zakusnutým predkom letím do kľukatej časti. Rýchlosť vyššia, ego takisto na rovnakej úrovni a viem, že to dám. Jasnééé, ešte aj s rezervou. Všetko funguje tak ako má, gumy aj napriek stavu držia, posed je geniálny a radenie priam mimozemské. Neverím, že túto kulisu vymyslel človek, čo obýva túto zem. To je jedným slovom, báseň. Podvozok je v najtvrdšom režime, no aj napriek tomu funguje dobre. Neodskakuje ako v prípade verzie Hatchback a to je hneď prvý citeľný rozdiel. To mám však za sebou dobrý úsek cesty.

Presúvam sa o pár kilometrov ďalej, kde ma čaká “rýchlostka” v lese so zopár dosť hnusnými úsekmi, kde sa podvozok natrápi. To som ešte nevedel, že sa skôr potrápim ja. Prvý prejazd si dám zoznamovací. Predsa len, na tomto úseku fungovalo dobre len WRX Sti s jeho geniálnym podvozkom a N-ko neviem ako to zvládne. No mal som pravdu. Zuby mi ostali štyri, telo mi skáče ešte doteraz. Toto nedám. Zastavujem a prepínam do režimu N-custom, kde si volím najmäkšie nastavenie podvozku. A znova. Tempo, tempo, nájazd, apex, výjazd a znova úsmev. N-ko to zvládlo celkom bravúrne a podvozok si môže vydýchnuť. Na chvíľku. Pokračujeme vyšším tempom a letím po horšej ceste ďalej. “No tak ukáž sa, čo dokážeš!”, kričím ako nepríčetný za volantom a s odvahou Napoleona triafam apex ďalšej zákruty. “Cut-om” a cez trávu. Auto sa drží môjho tempa a ja sa v mnohých zákrutách musím držať volantu, nech nevyletím.

Je pravda, že to je môj problém. Sedačky sú super, no ja mám podľa BMI indexu podváhu a v sedačkách lietam. Pre človeka s bežnou postavou budú akurát. Ani neviem ako, po kopaniciach som spravil tak 140 kilometrov, cesta sem bola tak 60 a nádrž mi už hlási červené čísla. Myslím, že čísla čerstvo po tankovaní viac-krát auto pri mojom tempe prehodnotilo. Takže jedna nádrž vydržala presne 210 kilometrov. To však nie je vec, čo by ma mala až tak trápiť. Ak by som s týmto autom žil, moje tempo by sa radikálne zmenšilo a možno by som na nádrž dal aj 300 kilometrov.

Keď sa však vrátim späť ku kopaniciam, auto tu fungovalo geniálne. Gumy, aj napriek hrozne vyzerajúcemu stavu spĺňali svoj účel a stále som toho názoru, že toto je jedna z najlepších gúm z kategórie UHP, ktorá sa dá dnes kúpiť na HH v rozmere 235/35 R19. V inom sa totižto nevyrába. Kopanice som teda zmapoval, skills auta a seba rovnako. Usudzujem, že N-ko je na “mojich” cestách úžasne fungujúce auto a končím túto kapitolu.

 

 

Netopier/vagabund

Kapitola II. bude o mojom bežnom živote. Piatok večer a mňa lákajú neóny mesta von. Môj nočný život však nie je úplne bežný. Milujem sa len tak bezcieľne voziť v aute. Túto príležitosť som teda obzvlášť využil a išiel som sa doslova predvádzať do mesta. Beriem zopár mojich friends, N-ko a kreditku. Znova samozrejme tankujem a ideme robiť zlobu. Režim N-Custom s komfortným podvozkom, no inak všetko v režime Sport alebo Sport+, pretože, to je to, čo na križovatkách a pripájačoch potrebuješ. Za neutíchajúceho strieľania do výfuku vetráme ulice našej malebnej Trnavy. Po celom dni vozenia sa mi však hlava trochu chladne a volím svoj vlastný režim – cruising. Zapínam Android Auto, klikám Spotify a playlist mi volí mne obľúbenú hudbu. V tomto ma však N-ko vôbec nenadchlo. Hej, riešim znova to isté, a to, že audiosystém by potreboval minimálne poradu v Hyundai-i, kde by mali prehodnotiť možnosť objednania si lepšieho.

Takže moje skúmanie pomalých rýchlostí s otvorenými oknami a zapnutou hudbou nevyšlo, potrebujem rozveseliť. Prechádzam posledný kruháč v meste, predomnou len prázdna dvojprúdovka – výpadovka smerom na Nitru. A ideme. Jedna, do dva a do tri, na križovatke letím už 150 a držím to až pod diaľnicu. Zisťujem, že za Trnavou sa objavil kúsok nemeckej diaľnice a rýchlosť stúpa na neobmedzených 230 km/h. Nasleduje moja obľúbená pasáž. Ostro na brzdy, podradiť z 5-ky na dvojku, čo je vďaka medziplynu frajerina a veľmi jednoduché a už hádžem zadok smer Trenčín. Na brzdách sa auto chová veľmi odvážne a nastavenie ABS-ka dovolí veľmi citeľne zahodiť na nájazde zadkom. V tiahlych zákrutách je vďaka rozloženiu hmotnosti auto stabilné a skôr sa hlási nedotáčavosť, ako naopak.

Tá je však veľmi jemná a dostaví sa len pri nerozvážnom ubratí plynu. Pod plynom a aj vďaka samosvoru sa auto ťahá v zákrute ľahšie než by si človek mohol myslieť. Gumy, aj napriek tomu, že sú úplne studené, gripu majú dostatok. Stále sa len pasujem s tými sedačkami. Mal by som pribrať. Končí moja pasáž a ja začínam chladiť. Chladne stroj aj moja hlava a ja dávam znova šancu audio-systému. No dobre, dobre. Na bežné počúvanie to postačuje, no pre audiofila to naozaj nie je. Tak si ešte pobehám chvíľu po meste a idem si plánovať víkend. Otváram stránku SHMU a predpoveď počasia mi naozaj nepraje. Celá sobota dážď. No paráda. A tak aj bolo. Sobotu som presedel väčšinu času doma a keď som sa večer odhodlal s N-kom vyjsť do ulíc, gumy ma vytrestali. Tak som si sadol do Mekáču, a cez opršané sklo sa v sobotný večer pozeral na rovnako opršané N-ko. O to možno lepšie. Zbieral som energiu na nedeľné ráno. A čo bolo v nedeľu?! Prečítaj si o tom zvlášť príbeh.

 

 

 

Skoro dokonalý Hot-Hatch…

…niečo mu však chýba. Rasťo Chvála pri veľkom porovnávacom teste práve Hot-Hatchov veľmi dobre zadefinoval to, ktorý je podľa neho najlepší. Treba si ho vyskladať. Ja by som to urobil asi nejako následovne: dizajn sa mi veľmi páči, to by aj mohlo ostať. Pod kapotu by som švihol 2.3 EcoBoost z nového Focusu ST, prevodovka by ostala tá čo tam je. Je pravda, že zatiaľ som z inej v hociktorom hot-hatchi lepší pocit nemal. Sedačky by som rovnako zobral od Fordu a to ich RECARO, podvozok by bol z Meganu R.S. a brzdy by som ponechal tieto. Zvládnu neskutočnú nakladačku a to aj napriek tomu, že nie sú bi-materiálové. Hyundai sa s tým popasoval však pri chladení veľmi dobre a okrem vonkajších, viditeľných výrezov v nárazníku, ten skrýva aj účinnejšie vnútorné chladenie bŕzd. Tak sa studený vzduch dostane tam kam má.

Ale, čo to vlastne o tom skladaní nejakého hot-hatchu hovorím. Zasa som sa trošku opustil a mám potrebu byť diplomat, aby som nikoho neurazil. Hyundai i30 Fastback N je sám o sebe veľmi dobré auto. N-ko je stroj pre čistú radosť z jazdy. Nie je to jedno z tých áut, v ktorom by ste museli odsedieť ostré hodiny za volantom, aby ste ho dostali do rúk. Veľmi jednoducho si ma získalo a ja som po pár “oťukávacích” kilometroch vedel, kde sú jeho a aj moje limity s ním. Je však z neho cítiť určitú dávku surovosti. Som rád, že práve Hyundai sa spolu s Albertom do tohto projektu pustil. Keby mám však porovnať Hatch a Fastback, tak práve tento kúsok je oveľa civilnejší. Osobne síce preferujem pohon všetkých štyroch kolies, no keby chcem hot-hatch, tak práve toto by som ako druhé auto do garáže bral, prípadne práve karosériu hatchback. Také to víkendové. Ak by som ho chcel používať každodenne, musel by som minimálne audio-systém dať niekomu “prekopať”. A či je teda praktické aj na denné používanie?! Neviem vôbec, popátraj, pohľadaj, testov je mnoho a drvivá väčšina sa zapodieva práve týmto aspektom.

A keby som sa mal rozhodnúť medzi hatchbackom a fastbackom?! Chcel by som karosériu Fastback s veľkým GT krídlom, no jazdné vlastnosti Hatchbacku. Ten bol taký väčši grázel a nebol až tak obrúsený ako Fastback. Mne to však vyhovovalo. Ďakujem, že si prišiel až sem a verím, že si sa z technických parametrov nedozvedel nič. A to bol môj zámer. Tento test určite nenaplnil tvoje očakávania testu, no verím a som presvedčený, že čítať ho ťa bavilo, tak ako mňa písať. A zároveň som rád, že som ťa mohol stiahnuť do deju toho, ako sa mne páči autá naozaj testovať.

 

 

Privacy Preference Center