Ešte pred samotným testom tejto malej žabky ma napadla doslova huncútska myšlienka. Dala by nová Škoda Citigo iV naozaj výrobcom predpísaný dojazd podľa WLTP? Na test sme mali už viacero elektromobilov, no ani pri jednom sme nikdy neskúsili reálny dojazd. Ak v nejakom našom teste aj nájdeš nejaký údaj, väčšinou som si ho asi vymyslel. Toto by som však nemal sme písať :D. Ale nie. Dojazd ako taký, je ľahko vyčítateľný z palubného počítača od plného nabitia až po vybitie. Problém bol skôr vždy v tom, že sme nemali záujem skúšať doslova “čo to dá”. Motali sme sa väčšinou len po meste, užívali si okamžité zrýchlenie a nedbali sme nejako na to, koľko km spravíme na jedno nabitie.

 

 

Aj tento oriešok však bolo potrebné niekedy už rozlúsknuť. Škoda Citigo sa javil ako perfektný adept. Predsa len mestské auto, ešte k tomu na elektrinu. Nikoho by ani len nenapadlo s týmto ísť na takto dlhý výlet, aký sme si vymysleli my. Ďakujeme, snažíme sa byť iní. Takže. Výrobca podľa ich vlastnej stránky sľubuje dojazd na elektrickú energiu 253 kilometrov podľa WLTP. Tento údaj je však priemerom dvoch rozdielnych údajov. V technickej špecifikácii tohto auta nájdeme kombinovaný možný dojazd podľa WLTP od 225 až po 274 kilometrov. Nikde však nie je napísané za akých podmienok a pri akej jazde. Čiže neberie sa sem do úvahy klimatizácia, štýl jazdy a ani prostredie, v ktorom by auto tento dojazd malo spraviť. A na toto sme práve boli veľmi zvedaví. Vybrali sme si teda trasu.

Aby to bolo čo najspravodlivejšie, trasu sme starostlivo vybrali pre ideálne podmienky. Keďže náš začínajúci bod bol v Trnave, nechceli sme sa hlavne hnať do veľkých kopcov, kde by spotreba elektriny stúpla nad 10 kWh a tak by sme mali problém s tým doraziť. Najideálnejšou trasou sa teda javila tá okolo Podunajskej nížiny. Prstom na mape cez Mapy Google sme si navolili trasu začínajúcu v Trnave, cez Nitru, Nové Zámky, do Komárna, odkiaľ sme následne pokračovali proti prúdu Dunaja cez Šamorín, do Bratislavy a po starej ceste naspäť do Trnavy. Čakalo nás teda 258 kilometrov, čo je o 5 viac, ako sľubuje výrobca. Naše očakávania po prvých dňoch jazdenia s Citigo-čkom však boli macherské. Po plnom nabití druhý deň testu ukázalo dojazd 345 kilometrov bez klímy a 302 kilometrov s ňou. Ako sme však neskôr zistili, realita je trošku iná. Okrem trasy sme si vybrali aj deň. Počasie by tiež mohlo byť proti nám, hlavne v prípade, že by malo byť vonku 30°C a my by sme išli bez klímy. Toto nám však vyšlo.

 

Rozhodnutie padlo na sobotu

Takejto akcii však muselo predchádzať zopár taktických úkonov a hlavne sme to museli mať všetko naplánované. Otázka: “Čo ak…” sa stala pri našej príprave najčastejšou a museli sme byť pripravení na všetko. V piatok večer sme so “žabákom” absolvovali ešte tradičný Medziplyn Meet, kde sme povinne povozili zopár ľudí, ktorí sa ešte s elektrickým autom možno nemali kde stretnúť. Vedel som, že musíme auto pred jazdou dobiť na 100% a určili sme si čas odjazdu na sobotu ráno o 8:00. Tak logicky z tohto vzišlo to, že som auto nabil večer predtým. Pred nabitím ukazovalo stav batérie 83%. Po pripojení na DC nabíjačku typu CCS auto ukázalo, že sa doplna nabije za 55 minút. No však čo už. Tak som od nejakej 23:00 takmer do polnoci čakal pri nabíjačke, samozrejme bez hudby, lebo Bluetooth pri zhasnutom aute nefunguje, a čakal, kým sa auto nabije. Robil som to večer z taktického dôvodu, že ráno by sa mi nechcelo vstávať. Domov od nabíjačky to mám ani nie jeden kilometer.

Ráno v sobotu 8:00 sme sa stretli pri nabíjačke. Auto stále ukazovalo 100%, dal som ho pre istotu ešte na AC na 5 minút, ale už si to vziať ani nechcelo. Takže baterky sme mali plné. Dojazd na plne nabitú batériu nám ukazovalo 234 kilometrov. A to bol trošku prúser. “Predsa to nedáme!” Tak sme museli šetriť. A šetrenie teda bolo drastické. Radšej si predsa naberieme rezervné kilometre na začiatku, ako mať neskôr stiahnuté polky zadku, či to vydá. Zapíname režim Eco+ – teda znížený výkon na 40 kW a 133 Nm s vypnutou klimatizáciou a maximálnou rýchlosťou obmedzenou na 90 km/h. Prvá časť trasy je po diaľnici smer Nitra. Tu sme miestami brzdili kamióny, ktoré však boli tolerantné a zjavne im to extra nevadilo. Vedeli, že dlho pred nimi nepôjdeme. Pri Seredi nás obiehal e-UP, ktorý si to valil ľahkých 130 km/h a len nám slušne zatrúbil. Asi nás chápal a zrejme ho takto dlhá cesta nečakala.

 

 

Časovo to podľa Google Maps vychádzalo na 3 hodiny aj 42 minút, ale tie predpokladali, že pôjdeme na diaľnici 130 a mimo miest 90 km/h. Realita však bola trošku iná. Trasu sme si dokonca o pár kilometrov hneď predĺžili, keď som zle v Nitre odbočil a prešli sme cez mesto, namiesto cez obchvat. Od Nitry to už následne bolo len klesanie dole smerom ku Komárnu. Profil trasy bol tak, že Nitra bola náš najvyšší bod, no Komárno ten najnižší. Čiže najviac energie sme ušetrili práve na tomto úseku cesty od Nitry po Komárno.

V Nitre nám ukazovalo dojazd 254 kilometrov a v Komárne 227 km. Reálna vzdialenosť z Nitry do Komárna je 69 kilometrov. Vďaka rekuperácii a plachteniu sme teda teoreticky spravili len 27 kilometrov.

 

Frajeri v Komárne

Osobne som bol v tomto mestečku prvý krát a poviem ti, že to tam celkom pekne vyzerá. Teda minimálne Alžbetin most a okolie Dunaja. Vybral by som si však iné obdobie roka, keďže teplo moc nemusím. Tu sa dostávam k informácii, že o desiatej hodine doobeda, kedy sme prišli do Komárna, bolo vonku už 27°C a v aute pocitovo už o trošku viac. Obzvlášť potom, čo sme videli náš dojazd, sme mali veľmi veľkú chuť zapnúť klimatizáciu. Od Alžbetinho mostu v Komárne nám do Trnavy ostávalo len 140 kilometrov a tak pokušenie chvíľu vyhrávalo. Ešte v Komárne sme však pozreli, aké stúpanie nás s autom čaká a bolo nám jasné, že ten dojazd rapídne klesne, len sme nevedeli o koľko presne. Len tak zo zaujímavosti, Komárno je v nadmorskej výške 110 m.n.m a Bratislava, teda presnejšie jej okrajová časť Podunajské Biskupice, kade prechádza naša cesta, je vo výške 134 m.n.m. Takto sa to zdá ako smiešny rozdiel, ale pre elektromobil, ako sme sa čoskoro mohli presvedčiť, veľmi podstatný.

 

 

V Dunajskej Strede sme veru už s klímou nefrajerili. Komárno – Dunajská Streda je trasa dlhá 55 kilometrov. Z pôvodného dojazdu 227 kilometrov sme v Dunajskej Strede, teda na jej obchvate, mali smiešnych 115 kilometrov. Čiže táto trasa nás stála 112 kilometrov bez klimatizácie. So zapnutou klimatizáciou si to radšej ani predstaviť nechcem. Do Trnavy nám v tomto momente ostávalo ešte 86 kilometrov a optimizmus nás pomaly opúšťal. V Šamoríne sa nám do cesty priplietol Mercedes-Benz EQC 400, ktorý vzhľadom k svojmu štýlu jazdy zrejme nemal obavy o svoj dojazd. Zrazu si človek uvedomí, že ako začnete na ceste vnímať ostatné elektrické autá. Začnete si kývať, začnete si blikať a mám dojem, že sa berú ako jedna rodina. Alebo sa len možno poznajú z nabíjačiek, kde im nefunguje bluetooth a musia komunikovať medzi sebou. Ktovie.

Každopádne od Dunajskej Stredy do Šamorína nám dojazd začal klesať už miernejšie. V Šamoríne ukazoval 107 kilometrov a na kraji Bratislavy to bolo 98 km. V Bratislave sme sa navyše na obchvate dostali do zápchy, čo nám paradoxne pomohlo a dojazd sa nám chvíľkovo zvýšil na 105 kilometrov. V tomto momente sme boli už pokojnejší. Aj napriek tomu sme však zvolili cestu mimo diaľnice a tak sme išli po starej ceste medzi Trnavou a Bratislavou. Keď sme prechádzali Senec s dojazdom 78 kilometrov, začali sme si spievať. Naše obavy, že by nás Citigo niekde nechalo, sa teda nenaplnili. Do Trnavy nám ostávalo pár kilometrov a začali sme zhodnocovať našu cestu.

 

 

Homecoming

V momente, ako sme prešli značku Trnavy, nám ukazovalo dojazd ešte 41 kilometrov. Po zaparkovaní na nabíjačke v centre mesta to bolo 34 kilometrov a bolo na čase zosumarizovať deň. Teda jeho polku. Celá cesta aj spolu s krátkou zástavkou v Komárne nám trvala 4 hodiny aj 23 minút. Naša rýchlosť mimo mesta bola maximálne 85 km/h a v meste okolo 45 až 50 km/h. Celú cestu sme mali vypnutú klimatizáciu a išli v režime Eco+, ktorý značne obmedzil výkon auta. No nie som si teda celkom istý, či by sme túto trasu zvládli v normálnom režime, prípadne so zapnutou klimatizáciou. Už takto sme si neboli celkom istí.

Toto naše dobrodružstvo si vyžiadalo len moje uši a prínosové dutiny. Počas celej doby jazdy sme vždy v obci pootvorili okná a ten prievan mi veru absolútne nepomohol a skončil som so zapáleným stredným uchom a aj prínosovými dutinami.  Zvyšok posádky si nesťažoval. Čo sa však iných faktorov týka, nebadali sme nejaký problém. Po štyroch hodinách v aute sme dokonca ani neboli zlomený zo sedačiek a aj napriek kategórii auta boli celkom pohodlné. Počas cesty nám najviac vadila tvrdá opierka ruky na dverách, ktorá nebola potiahnutá žiadnou látkou. V aute sme sa ani netlačili a na všetko sme mali dostatok priestoru. V tomto aspekte nás Citigo milo prekvapilo.

Ak by sme však mali povedať, či je toto auto vhodné na dlhšie výlety, tak naša odpoveď znie nie. Aj napriek tomu, že sa na diaľnici cíti príjemne a po dlhej ceste nás nič nebolelo, tak tento typ pohonu sa na dlhšie trasy nehodí. Žiaľ. Ak si ho však kúpi človek, ktorý si vie dobre rozvrhnúť čas a vyhradí si nejakú časť dňa na nabíjanie, prípadne sa vyberie na takú lokáciu, kde strávi určitý čas a nabije si ho, tak sa to zvládnuť dá. Nie je to však úplne bezstarostné, ako v prípade bežných konvenčných pohonov. Ak chce človek prejsť čo najviac, musí sa značne obmedziť a na cestovanie v lete to tým pádom vhodné nie je. Výrobcom stanovené kilometre to však dalo s prehľadom, za čo klobúk dole!

 

 

 

Finálne údaje sú teda také:

Spotreba na trase:

Trnava – Nitra – Komárno: 8.9 kWh/100 km

Komárno – Bratislava – Trnava: 9.9 kWh/100 km

Výsledná spotreba: 9.5 kWh/100 km

 

Celková prejdená vzdialenosť: 264 km

Teoretický maximálny dojazd: 297 km (súčet prejdenej vzdialenosti a ostávajúceho dojazdu na betériu)

 

 

Privacy Preference Center