Nebudem predstierať, že to pre mňa nie je výnimočný zážitok, ak mám možnosť čo i len na pár okamihov okúsiť niečo, čo sa mi tak skoro do rúk zrejme nedostane. Rovnako to bolo s 520d minulý rok na jeseň a rovnako je tomu aj v prípade tohto kúsku. Niektoré stretnutia so vzdialeným druhom sú však rýchlejšie a tak to bolo aj teraz. O tomto konkrétnom aute nájdeš popísané teraz na viacerých weboch. Ja by som ti rád teraz priblížil aj to, ako sa k takémuto autu my dostaneme. Paradoxne to tentokrát bolo veľmi jednoduché. Stačil jeden mail v piatok, že v utorok ďalší týždeň môžeme vytvoriť dvojicu s iným magazínom. Takéto ponuky sa neodmietajú. Dvojicu sme mali tvoriť s Karolom zo Startstop.sk, tak si hovorím, že fajn, aspoň jeden z tých normálnych. Mám rád takéto plány na poslednú chvíľu, keďže sa ani človek nestihne za tých pár dní na to tešiť. A tak veľmi rýchlo tu bol utorok ráno a ja cestujem tradičnú trasu z TT do Bratislavy po upchatej diaľnici a upchatom obchvate.
Prevzatie malo prebehnúť 9:30, na miesto som však prišiel už 9:00. Vybavili sme papiere, auto bolo už nachystané a čakali sme na Karčiho. Keďže do 9:30 stále nechodil, rýchly telefonát a následná dohoda mi vyčarila úsmev na tvári. Ja si auto nechám doobeda, on si preňho príde poobede. Geniálne. Aspoň nemusíme sedieť ako dvaja homoši v zelenom kabriolete a prispôsobovať sa jeden druhému. Spúšťam teda časovač na tri hodiny a letím si po svojom. Plán je jasný. Rýchlo nafotiť auto v BA a na otočku ísť na Pezinskú Babu natočiť video a trošku sa povoziť aj mimo mesta. Prvé, čo robím je, že sťahujem strechu. Cabrio musí jazdiť bez strechy. Vydržalo mi to presne 15 minút. Po prejazde tunelom a s prievanom v uchu si pri Zuckermandeli strechu radšej zaťahujem. Hold, moje uši nemajú moc radi takéto podmienky. Nabudúce si musím vziať štuple do uší. Alebo rovno ušnú instiláciu Burow.
Som teda pri veľmi obľúbenej foto-lokalite, Zuckermandel na nábreží Dunaja. Po prvých metroch s autom som veľmi príjemne prekvapený ostrosťou riadenia a zvukom, ktorý produkujú dve nefalšované koncovky výfukov. Aj keď v tuneli som si viac „užíval“ len hluk od kamiónov. So 4-kou som prvýkrát tak poriadne. Minulý rok som mal len zhruba na 15 minút možnosť si ju pojazdiť aspoň po obchvate u nás v Trnave, no zážitkov mi moc neostalo. Hlavne nebolo moc času sa povenovať dizajnu a auto si poriadne prehliadnuť. Jedno, čo mi však hneď udrelo do oka bolo, že nikto novú štvorku neprehliadol. Otočili sa za ňou všetci, ktorým to pohybové a zrakové schopnosti dovoľovali. Rovnako tomu bolo aj teraz. A vieš si ešte predstaviť, ak je v takejto výraznej zelenej farbe. Nezadaný človek by si rýchlo aj partnerku našiel. Ja však zaťahujem strechu a nepúšťam pohľady dovnútra, som voči iným ženám imúnny ??♀️
„Ľadviny, ako bobrie zuby, HAHAHAHAH…“
Jeden z obľúbených a opakovaných vtipov uctievanej facebookovej komunity. A ten o radiátore s kolesami si videl?! Ja som sa konkrétne dizajnu novej štvorky venoval v článku pri jej predstavení. K ladvinkám som mal vždy pozitívny postoj, keďže sa to dalo očakávať na základe konceptov z minulých rokov. Pre mňa osobne bolo jediným sklamaním to, že upustili od prvku, ktorý sa na siluete modelov BMW nachádzal od nepamäti. Reč je samozrejme o „Hofmeister Kink“, teda špecificky tvarovanom C-stĺpiku. V prípade Cabria to však človek tak nevníma a stráca sa to v karosérii. Teraz mám však pár minút času na to, aby som si auto obhliadol. Všímam si teda veľmi pekný tvar predného nárazníku, kde maska zasahuje až do spodnej časti auta a zdanlivo sa zakusuje do asfaltu cesty. Veľmi sa mi osobne páči umiestnenie znaku medzi dve vystúpenia v nárazníku, čo je odkazom na staré modely BMW, ako model 328. Celá predná časť je potom príjemne svalnatá a s funkčnými otvormi pre prívod vzduchu. Veľmi vkusné je použitie matného chrómu, ktorý mi príde estetickejší, ako lesklý chróm, či piano-čierny.
Na aute sme mali obuté disky veľkosti R19, čo znamená, že oproti predchádzajúcej generácii sa trošku zmenšili. Toto je teda zároveň aj najväčší rozmer, čo si viete objednať. Znamená to však viac komfortu?! Dôležitou správou je, že vzhľadu to neuberá na príťažlivosti, práve možno naopak. Zatiaľ čo mainstream ide smerom k zväčšovaniu kolies, prémia otáča kormidlom. Za týmito devätnástkami sa nachádzajú už tradičné modré strmene modelov M Performance, ktoré vždy vkusne rozbijú nevýrazné farby. Tu však toto pravidlo neplatí. A je za tým jediný dôvod. A tým je farba! Sanremo Green, ako ju v BMW označujú, svieti na aute tak, že facebooková komunita prehliadne aj veľké „bobro-zubové“ ladviny. Už roky som fanúšikom zelených áut a považujem ich za veľmi nedocenené. Zamiloval som sa do nej zrejme pri Mini Cooper S JCW v tradičnej British Racing Green farbe, ktoré bolo dlho mojím snom. A ja si ho raz aj splním. Teší ma ten fakt, že sa importér nebojí experimentovať a prináša pre novinárov aj takéto zaujímavé farby.
Farba Sanremo je samozrejme príplatková, no nepatrí do Individual programu a tak je dostupná voľne v konfigurátori. Objednať si ju môžeš však len na model rady 4 Coupe, alebo Cabrio. Ak by si ju chcel na iný model, musíš siahnuť o individuálnej špecifikácii, kde je cena trošku niekde inde. Tmavému interiéru sekunduje bledý interiér. Veľmi sa mi táto kombinácia páči. Dokonca by som povedal, že aj v prípade Cabria je to praktickejšia voľba, ako čierny interiér, ktorý sa na slnku rýchlo zohreje. Zo skúsenosti s Mini JCW Cabrio viem povedať aj to, že na čiernej koži je viac vidieť, ak padne do auta pár kvapiek dažďa a voda uschne. Takže biely interiér by som podľa všetkého volil aj ja.
„To by sme teda mali.“ Auto som si prezrel a je na čase zvyšný čas využiť rozumne. Teda rozumne v našom ponímaní a netrápiť tento charakterný šesťvalec v meste. Aj keď tam bude vo svojom živote tráviť času asi najviac. A je to škoda. Zdvíham teda strechu, napínam plachty, vyťahujem kotvu a vydávam sa na cestu.
Pukotanie výfukového potrubia, prilepené kamienky na pneumatikách a spotené dlane…
Pezinskú Babu najrýchlejšie dosiahnem samozrejme po diaľnici. Zatiaľ sa aspoň málo zoznamujem s autom a skúmam, kde čo je. Cením BMW za to, že všetko sa snažia nechať na svojom mieste. Problém mám len zvyknúť si na tlačidlo štartovania umiestnené pri voliči prevodovky. Interiér vyzerá moderne, no spracovaný vo svojskom štýle. Žiadne zbytočné dotykové plochy a prehnané fičúrky, ktoré sa snažia predbehnúť dobu. Na volante sú klasické tlačítka a svojim spôsobom tu človek nič nemusí ovládať cez dotykový displej. A týmto je BMW v dnešnej dobe výnimočné. Je neuveriteľne zamerané na vodiča a jeho čas strávený za volantom. A teda M440i by malo byť práve o tom čase za volantom a pôžitku. Ak už som hovoril o tom volante, ten veniec je pre mňa geniálny. S mojimi veľkými rukami ho presne obopnem a komfortný úchop mi zabezpečuje obrovskú dávku komunikácie s riadením. A poviem teda, že je veľmi presné a hlavne má výrazne ostré reakcie. Pádla pod volantom sú dobre umiestnené, aj keď chodia s volantom. Potešilo by, ak by BMW malo statické pádla umiestnené na podvolantovom segmente. Je to však diskutabilné v prípade progresívneho riadenia a za chvíľu poviem prečo.
Po relatívne rýchlom diaľničnom presune schádzam na okresku smerom na Pezinok. Spotrebu vôbec nieriešim, tak sa nepýtaj koľko to žerie. Motor je tak akurát zohriaty a pri podradovaní vydáva veľmi zvučné tóny z výfuku. Ten je na moje prekvapenie veľmi príjemne naladený, aj napriek prítomnosti filtra pevných častíc a reguláciam roku 2021. Povedzme si teda v rýchlosti parametre toho, čo sa skrýva pod kapotou. 275 kW, teda 374 koní a celých 500 Nm, ktoré sú ešte dopované mild-hybridným systémom. Motor má nám známe označenie B58 a je to jeho posledná najsilnejšia civilná verzia. Za ním nasledujú už len verzie S58 určené do čistokrvných M modelov. My máme teda len tohto „orecha“, ktorý má pred číslom 440 písmeno M a už sa teším na kopec.
Od Pezinskej Baby ma delí zopár kilometrov a cítim, ako mi pomaly adrenalínom tuhne krv a dlane sa mi začínajú rosiť pod lúčami slnka. Keďže auto vôbec nepoznám, stabilizácia ostáva plne zapnutá, strecha ostáva taktiež hore a režim prevodovky ide do manuálu. Rozhodol som sa, že výjazd to bude taký ľahší, keďže je plná premávka a som človek, nie zviera. Takže vo vlastnom pruhu, na čistú stopu, bez vulgárneho správania a lietania po ceste. Pri vstupe na Babu som prekvapený z veľmi malej premávky. Zastavujem na upevnenie kamery a mikrofónu k výfuku pre natočenie OneTake-u a vydávam sa na cestu. Pezinskú stranu beriem ako rozcvičku, keďže ju jazdím vzhľadom k jej stavu veľmi nerád. Uvedomujem si nejaké prvé odozvy auta, jeho dynamické schopnosti a hlavne tuhosť karosérie. Vôbec som si neuvedomil, že je to Cabrio. Celý skelet auta je výrazne tuhý a bez menšieho krútenia sa dostávam na vrch Baby.
Schádzam smer Pernek a namiesto chladenia skúšam brzdy. Tie sa tvária solídne, ale niečo im do toho kecá. ABS to nie je. Vednutie neprichádza a posledné zákruty sa snažím ísť úplne bez bŕzd pre ich ochladenie. Otáčam sa dole v dedine, zapínam kameru a letím smer hore. Perneckú stranu si užívam omnoho viac aj kvôli veľmi dobrej kvalite asfaltu, technickejších zákrut a menej vracákov. Motor má bohaté pľúca a ťahá auto smerom hore akoby bolo na rovine. Prichádzajú zákruty a snažím sa triafať efektívne apexy. Riadenie ich chce dosiahnuť, podvozok taktiež, motor sa už teší na rovinku a plný plyn, no hmotnosť auta si hrá na gitare inú pieseň. Auto má bez mála dve tony a v každej ďalšej tiahlej zákrute to citím. Hmotnosti nepomáha ani obutie, keďže na prednej náprave tu máme len 225-ky gumy. Na túto hmotu by si auto zaslúžilo štvorcové obutie, čiže na prednej aj zadnej náprave 255 gumy.
Podvozok však musím pochváliť, keďže dobre zvládal prehadzovanie hmotnosti v esíčkach a všetky systémy v útrobách auta sa všemožne snažili maskovať hmotnosť auta. Prechádzam tak posledné zákruty a hodnotím, že M440i Cabrio nie je auto, ktoré by malo trhať rekordy a jazdiť časovky hore kopcom. Odbáčam na parkovisko za Motelom, do štebotu vtákov sa ozýva pukotanie zohriateho výfuku a odletovanie kamienkov od zohriatych pneumatík. V hlave si prehrávam posledných pár minút za volantom a rozmýšľam, čo som robil zle. Možno by som začal už na počiatku. „Je naozaj toto to auto, ktoré chceš venčiť na Pezinskej Babe?!“ Nie. Odpoveď je nie. Aj keď má označenie M440i, tak jeho zameranie je na golfové ihrisko, na výlet do Rakúska, na predĺžený víkend do Kempinskeho a odstaviť ho pred Sushi reštiku v centre mesta. My sme však medziplyn a neviem sa vžiť do života filantropov…
Pekné, krásne, elegantné
#Vždyradosťzjazdy. Tak znie motto značky BMW. Mal som ja radosť z jazdy v BMW M440i Cabrio?! Ale vieš, že áno? Paradoxne som sa najviac tešil vtedy, keď som skludnil tempo a nechcel od dvoj tonového auta správanie hot-hatcha. Začal som si konečne užívať zamatový prejav šesťvalca, tuhý podvozok, stiahol som dokonca ešte aj strechu a kochal sa krajinou Malých Karpát. Cestou dole z Pezinskej Baby sa môj závod zmenil na výlet. Výlet, ktorý si treba užiť, keďže je to niečo výnimočné. BMW M440i Cabrio je nakoniec fakt všestranné auto, ktoré poskytne svojmu majiteľovi omnoho viac, ako nejakú plytkú športovosť. Na to je tu BMW M2, či BMW M4 a nie toto.
Treba si uvedomiť, že Cabrio je lifestyle. Rád by som si vyskúšal možno na dlhšie aj verziu Coupe v tejto špecifikácii. Rozdiel takmer 200 kilogramov hovorí sám za seba a určite by sa to pozitívne prejavilo aj na tých zákrutách, ktoré mám ja tak rád. Smerujem teda pomaly už do Bratislavy, volám Karčimu a odovzdávam auto v mieste prevzatia. Posledné rev-ups a kývam autu na rozlúčku. Našťastie som sa nestihol naňho za tie tri hodiny namotať a tak mi nie je až tak smutno, ako inokedy. Ďakujem veľmi pekne za túto príležitosť a prajem Cabriu, aby si našlo veľa obľúbencov!