Ak si sa na tento článok preklikol z testu Scaly Monte Carlo, som rád, že ťa zaujímajú práve jazdné vlastnosti tohto auta. Ak však čítaš najprv tento článok, určite si zbehni prečítať aj náš test, kde sa dozvieš všetky spojitosti a technické vysvetlenie pojmov. Takže, ako by mal tento príbeh začať?! Začal v pondelok prebratím si Scaly Monte Carlo na týždňový test. Už v pondelok som si naplánoval, že chcem Monte Carlo vyskúšať tak, ako sa patrí, na pekných kľukatých cestách. A najlepšie tam, kde to dobre poznám. Keďže to nie je hothatch, nebudem ho trápiť na Pezinskej Babe, no vyberiem sa na odľahlejšie miesta najkrajšieho kraja na Slovensku – na naše Kopanice. Po stovkách kilometrov na mojej Ibize FR práve v tomto kúte sveta s rovnakým motorom 1.5 TSi, som sa so Scalou na tieto cesty veľmi tešil. O to viac, keď som vedel, že ma sedačky Monte Carla podržia a budem sa môcť focusovať na čistú stopu a čo najdokonalejšiu jazdu. “Už aby bol víkend.”

So Scalou ma však čakal ešte celý pracovný týždeň, a teda prvou výzvou bolo riadne otestovať toto auto v meste, kam koniec koncov z časti aj patrí. Motorizácia spolu s prevodovkou sú ideálnym partnerom do ulíc mesta a počas týždňa sa to pekne ukázalo. Takým najdôležitejším údajom pri mestskom používaní je určite spotreba. Automat so 150 koňovým benzínovým motorom som v meste dokázal dostať na hranicu spotreby 6.8 litra na 100 kilometrov. Prevažovali však jazdy v pokojnejšej premávke bez výrazných zdržaní. Ak som sa dostal do zápchy, spotreba o liter cca stúpla. Zvláštnym chovaním, ktoré som si všimol hlavne pri mestskej jazde, bolo držanie prvého prevodového stupňa automatickej prevodovky. Pri DSG som zvyknutý, že prvý stupeň ostane zaradení len malú chvíľku po pohnutí a o celý proces rozbiehania sa následne stará druhý prevodový stupeň. V prípade DSG v Scale to však tak nie je. Jednotka býva zaradená pokojne až po 2500 otáčok a až následne elektronika prevodovky zaradí dvojku.

V meste sa teda ukázala Scala ako perfektný parťák. Dokonca aj v piatkový podvečer, keď sme sa rozhodli s kamošmi vybehnúť niekam do mesta, zisťujeme, že je zároveň aj priestranná. Za mnou bolo stále kráľovsky veľa miesta a tak som sa čím ďalej tým viac tešil na zoznámenie sa pri väčšom percente adrenalínu v krvi. Aby som teda nechodil dlho okolo horúcej kaše, je tu “Deň D”. Vybral som sa najprv auto umyť, aby pri jazdení vyzeralo čo najlepšie a v skorších ranných hodinách vyrážam smer severovýchod na tajomné Kopanice. Zvolil som trasu z Trnavy cez Špačince a Dolné Dubové, kde sú také zahrievacie pasáže s peknými zákrutami, ktoré padajú cez horizont. Tu sa podvozok javil, že to celkom zvláda, aj keď prejazdové rýchlosti neboli vôbec vysoké. Nasledovala pasáž z Dechtíc do Chtelnice a následne na Vrbové. Tento úsek priam milujem a keď vystihnete časť dňa bez premávky, ešte aj tu sa dá veľmi pekne odviesť. Práve na tomto úseku najlepšie otestujem brzdy, keďže aj do Chtelnice aj Dolného Lopašova je vjazd do dediny v jemne prudšom klesaní. A tu sa ukázala prvá slabšia stránka Scaly.

 

 

Keďže platforma MQB A0 nepustí, Scala aj vo verzii Monte Carlo je žiaľ vybavená menšími brzdami, ktoré nájdeme povedzme aj v mojej Ibize FR (vpredu 276 mm, vzadu 230 mm). Len s tým rozdielom, že Ibiza Váži 1160 kilogramov a Scala presne o 200 kg viac. Tu menšie kotúče bolo cítiť. Nenechal som sa však odradiť, podvozok Scaly sa mi zatiaľ javil fajn a zvládal všetko, čo som mu ponúkol. Prechádzam Kočín-Lančár, na Šterusoch tradične pri rýchlosti 105 km/h auto jemne odľahčím na horizonte a čo chvíľa som na križovatke smer Myjava. Hneď za Vrbovým chválim podvozok Scaly, kde na veľmi zlom úseku cesty naozaj vehementne žehlí cestu a jej nástrahy. Pomocou pri komforte určite sú aj 17″ kolesá, na ktorých je obutá pneumatika 205/50, čiže s vyšším bočným profilom. Už tradične volím odbočku z hlavného ťahu v dedinke Prašník, kde sa dostávam na cesty, ktoré som jazdil s nie jedným autom, ktoré sme mali. Na tieto cesty prevažne beriem autá, ktoré mi pri prvom stretnutí dali nejakú emóciu, prevažne tú pozitívnu. Dá sa povedať, že ich sem beriem na rande a zisťujem, či máme rovnaké záľuby, alebo sme v niektorých veciach rozdielny.

 

 

 

Showtime

V Prašníku to teda celé začína. Nami testovaná Scala Monte Carlo nemala voľbu jazdného režimu a dokonca ani pádla pod volantom. Trošku “Škoda”, no nevadí. Na radiacej páke volím režim M a budem si radiť tradične ručne. Cesty tu poznám veľmi dobre a 90% úsekov je takých, že vodič ani nemusí porušovať maximálnu povolenú rýchlosť, aby sa tu dobre povozil. Na úseku od Prašníka po Pagáčovcov je cesta s mnohými zákrutami, ktoré odhalia tzv. bodyroll auta, čiže jeho náklon, čo je pri športovo naladených autách základom dobrého nastavenia podvozku. A práve tu prišlo prvé moje sklamanie. Náklon v zákrutach bol väčší než som si želal a moja predstava prenosu hmotnosti z jednej ľavotočivej zákruty do ďalšej pravotočivej nebola úplne podľa mojich predstáv. Okej teda, hovorím si, že asi bude treba na Scalu ísť trochu inak. Snažím sa na ďalšom úseku “vyčistiť” svoju stopu bez potrebných prudkých manévrov, no ani toto nepomáha.

Motor má neutrálny charakter, ťahá auto veľmi slušne k najvyšším povoleným rýchlostiam a prevodovka radí rýchlo aj bez pádiel. Nazvem ho všestranným otrokom, ktorý obľubuje aj jazdu v meste a aj rýchlejšiu jazdu v otáčkach. A práve otáčky mu chutili aj na úseku od Pagáčovcov do Košarísk. Úsek so zákrutami a aj slepými horizontami, kde som znova dal brzdám “napiť”, ma presvedčil však o kvalitách sedačiek. Už v tomto momente môžem bez výčitiek povedať, že práve sedačky sú najrýchlejšou časťou auta. Škoda Scala Monte Carlo mi vo výsledku prišla ako Eminem z roku 2004, kedy nosil široké nohavice, dlhé tričká a pôsobil navonok drsne. Pod tým oblečením bol však chudý beloch, ktorý by sotva zvládol zhyb na hrazde. Nie je však ešte čas bilancovať.

Som v Košariskách a uvažujem čo ďalej. Smerom na Priepasné si dávam ešte pár dlhých tiahlych zákrut s novým asfaltom, kde sa prejavil opäť trošku slabší podvozok a auto si sadalo na zaťaženú stranu o čosi viac. Cestou naspäť po tej istej trase ide väčšina úsekov dolu kopcom. Tu sa ukázalo to, že z určitej časti som podvozku krivdil hlavne kvôli obutiu. Ak by na aute boli obuté také pneumatiky, aké na túto hmotnostnú kategóriu patria, veľa z toho sa nemuselo diať. Na mnohých úsekoch, prevažne v ostrejších zákrutách, bolo auto až príliš nedotáčavé. Koho napadlo dať na takto ťažké auto 205-ky pneumatiky?! A to nie len v rozmere 17″, ale aj 18″. Chápem, že emisné limity pritlačili výrobcov k múru a musia tak obúvať užšie pneumatiky pre lepšiu spotrebu. Ale nech mi nikto nechce nahovárať to, že Ibiza už od 17-tiek môže mať 215-ky pneumatiky a Scala na tej istej platforme nie.

Faktorov, ktoré zahatili športový charakter tohto auta, je predsa len viac. V prvom rade je to jemné oklamanie fyziky použitím platformy z menších áut a natiahnutie jej rozmerov na možné maximum. Toto sa však neskôr nejavilo ako najväčší problém. To, čomu treba nechať zjesť kašu výčitiek, je slabší podvozok na danú kategóriu auta. Stabilizátor je tu použitý z bežnej verzie a nie je možnosť doobjednať si športový podvozok, ako je tomu v prípade iných modelov. Jeho obvod je 20×2.8 mm, kedy napríklad aj Ibiza FR používa hrubší s rozmerom 21×3.7 mm. Panoramatická strecha a tým pádom znížená tuhosť karosérie a vyššie ťažisko, majú v tom tiež svoj podiel. Posledným členom, ktorý by tiež mal najviac čo povedať, sú samozrejme pneumatiky.

Aj o ten jeden centimeter širšie pneumatiky by autu veľmi pomohli. A hlavne by som sa určite nebál obuť na Scalu 18-palcové disky kolies. Zabezpečíte si tým oveľa väčšiu stabilitu vďaka menšiemu sklzu pneumatiky. Mieril som teda naspäť do dedinky Pagáčovci, kde je jeden milý agropenzión aj s reštauráciou, kde som chcel bilancovať môj krátky výlet. Kúsok pred touto dedinou ma však na ceste stretlo niečo, čo by som možno práve tu bol aj čakal. Oproti mne sa črtali známe tvary Škodováckej legendy. Krásna, biela Škoda Felicia s rokom výroby 1961, dokonca na Trnavských EČV. Bez váhania som sa otočil a manželský pár na Felicii prenasledoval. “Toto chce fotku!” Nie každý deň stretnete na ceste vo svojej novej Škodovke z roku 2020, Škodovku z roku 1961. Dobehol som krásnu Feliciu a pán vodič ma po pár metroch chcel pustiť pred seba a zastavil na krajnici. Ja som sa samozrejme pristavil vedľa neho a zistenie, že je to môj triedny profesor zo strednej školy bolo ešte milším prekvapením. Okrem super pokecu a spomienok na školské roky sme teda tieto dve autá aj zvečnili kúsok od seba. Scala sa od hanby až sčervenala, keď zbadala v akej kondícii je jej babka, ktorú už tak dlho nebola pozrieť. Vnučka jedna nepodarená!

 

 

Emócie stranou

Ostal som jemne sentimentálny, no právom. S pánom triednym profesorom sme zhodnotili to, kam sa automobilový priemysel posunul za tých 60 rokov. Technologicky o dimenzie vpred, no emočne sa dostal na úroveň tankov z druhej svetovej vojny. Chladný, hranatý, bez úsmevov. Keď som videl Feliciu v celej svojej kráse, videl som hlavne obrovské množstvo emócií, ktoré na mňa sršali z každého milimetra tohto auta. Ak som sa potom pozrel na Scalu, tak som ostal v rozpakoch. Je to predsa pekné auto, no už nemá tú emóciu, čo malo kedysi. Auto sa stalo len bežným presúvadlom a málokedy v dnešnej dobe má pre človeka citovú hodnotu. Niekedy sa autá dedili, syn vyrástol, tak dostal od otca svoju MB-čku, svoj Favorit a on si kúpil niečo lepšie. Teraz to tak už žiaľ nie je. Auto má štyri roky, predá sa a posunie ďalšiemu, už nečaká na syna.

Bolo to pekné stretnutie, no musíme sa vrátiť späť do reality a do roku 2020. To je predsa to, čo tu testujeme a o čom píšeme články. Naša Škoda Scala Monte Carlo. Nie je to športovec, to je jasné. To, na čo sa toto konkrétne výzorom, sedačkami, či aj perforovaným športovým volantom hrá, je len akási maska, pod ktorou sa skrýva nie moc nadaný športovec. Ak teda hľadáš auto, ktoré splní účel komfortného presúvadla po meste, s ktorým budeš spolu s frajerkou a bábom jazdiť na výlety mimo mesta, občas niekam na dovolenku, tak práve takáto Scala sa javí ako ideálny výber. Ak si však do tohto všetkého horkokrvný a máš potrebu si raz, dva krát do mesiaca vybehnúť na Kopanice, ako aj ja, určite uvažuj nad inou konfiguráciou. Motor jedine tento, farba by aj mohla ostať červená Velvet, Monte Carlo je tiež super, no priplať si za adaptívny podvozok, Drive Select jazdné režimy a 18″ kolesá. Verím, že po pridaní týchto troch prvkov ťa auto nesklame ani pri agilnejšej jazde. To je predsa to, čo si označenie Monte Carlo vyslovene pýta.

Prial by som si to, aby Scala Monte Carlo u mňa mohla spraviť reparát s pár úpravami. Viete ako som na začiatku hovoril o tom rande?! Rád používam práve metafory na tento štýl. Scalu prirovnám k dievčaťu, ktoré sa mi páči a išiel som s ňou na rande. Na 90% sme mali zhodu, no som aktívnejšie založený a zobral som ju na prechádzku na lúku ponad dedinu a ona si obula žabky a vyžehlila vlasy. Vieš predsa, že takto to nepôjde. Nabudúce sa teda možno poučí a obuje si tenisky a na veternejšiu lúku si spraví cop. Ale aj tak sa na ňu nehneváš, lebo sa ti moc páči.

 

Je geniálna, krásna, múdra…

…a nechcem, aby toto znelo ako kritika. Áno, je pravda, že som kritizoval, ale len túto konkrétnu špecifikáciu. Ja som totižto povrchný človek a za nálepkou Monte Carlo si hneď predstavím závody Rally a s autom by som najradšej vyvádzal to isté. Scale však krivdím. Ten kto chce, si objedná aj adaptívny podvozok, aj 18″ disky aj Drive Select. Ten, kto to však nepotrebuje, a takých ľudí je väčšina, takému bude stačiť aj táto “naša”. Stále však je vo mne viera, že nás vo veľkej miere čítajú ľudia, ktorí majú rovnakú poruchu ako my. Ľudia, ktorí bežné autá berú na Pezinskú Babu, Jankov Vŕšok a chcú sa pobaviť. Ak sa teda medzi čitateľmi taký nachádza, toto je tutorial preňho, ako si Scalu Monte Carlo nakonfigurovať, aby by vyčarila čo najviac úsmevov.

Privacy Preference Center