Kia Stonic je na trhu už tak dlho, že by človek čakal, že sa v našej redakcii objavila minimálne trikrát, možno štyrikrát a raz aj omylom. Lenže nie. Aj napriek tomu, že ide o známy, obľúbený a medzi zákazníkmi veľmi dobre zabehnutý model, ktorý sa vyrába od roku 2017, k nám sa dostal prvýkrát až teraz. A to je vlastne celkom zvláštne, pretože napríklad taký Seat Arona, teda jeho priamy konkurent, sa u nás za tie roky objavil dokopy sedemkrát. Sedemkrát. To už nie je testovanie, to je pomaly spoločná domácnosť. Stonic pritom hrá presne v tom istom malom crossoverovom pieskovisku, len sa k nám akosi nikdy nedokotúľal.
Teraz sa však konečne podarilo. A rovno v aktuálnej, opäť omladenej podobe, ktorá sa už na prvý pohľad snaží ukázať, že Stonic ešte rozhodne nepatrí do vitríny s nápisom „kedysi populárne malé SUV“.
Pri názve Stonic mi, priznám sa, okamžite napadne tonic. Ten perlivý, mierne horký nápoj, ktorý väčšina ľudí pozná hlavne ako súčasť drinku. Samotný si ho večer naleje málokto len tak, namiesto čaju, vody alebo niečoho normálnejšieho. Tonic väčšinou potrebuje spoločnosť. Gin, ľad, limetku, možno pekný pohár a ilúziu, že pondelok neexistuje.
Dobrá správa pre Stonic je, že on takúto barličku nepotrebuje. Nie je len doplnkom k niečomu väčšiemu, drahšiemu alebo prestížnejšiemu. Je to samostatne fungujúce malé auto s vyššou karosériou, ktoré sa po modernizácii tvári sebavedomejšie, než by človek od tohto segmentu možno čakal. A čo je dôležité, po pár dňoch za volantom som mal pocit, že sa vôbec nemusí báť ani áut z väčšieho segmentu.
My sme do testu dostali verziu GT-Line s benzínovým litrovým trojvalcom a automatickou prevodovkou. Konkrétny kus sa cenou dostal cez 28-tisíc eur, čo už pri malom crossoveri nie je suma, nad ktorou človek len tak mávne rukou. Lenže potom sa pozriete na výbavu a zistíte, že tu Kia neprišla s holým základom na plechových diskoch a jedným reproduktorom niekde pri nohách spolujazdca. Tento Stonic má panoramatickú strechu, kamerový systém, pekné displeje, vydarené sedadlá, výraznejší GT-Line vzhľad a celkovo pôsobí skôr ako malé auto, ktoré sa rozhodlo hrať o triedu vyššie.
Či mu to celé veríme aj po jazdnej stránke, alebo ide len o dobre namiešaný marketingový drink s peknou ozdobou na pohári, sa pozrieme v tomto teste.
Kia Stonic je na trhu už tak dlho, že by človek čakal, že sa v našej redakcii objavila minimálne trikrát, možno štyrikrát a raz aj omylom. Lenže nie. Aj napriek tomu, že ide o známy, obľúbený a medzi zákazníkmi veľmi dobre zabehnutý model, ktorý sa vyrába od roku 2017, k nám sa dostal prvýkrát až teraz. A to je vlastne celkom zvláštne, pretože napríklad taký Seat Arona, teda jeho priamy konkurent, sa u nás za tie roky objavil dokopy sedemkrát. Sedemkrát. To už nie je testovanie, to je pomaly spoločná domácnosť. Stonic pritom hrá presne v tom istom malom crossoverovom pieskovisku, len sa k nám akosi nikdy nedokotúľal.
Teraz sa však konečne podarilo. A rovno v aktuálnej, opäť omladenej podobe, ktorá sa už na prvý pohľad snaží ukázať, že Stonic ešte rozhodne nepatrí do vitríny s nápisom „kedysi populárne malé SUV“.
Pri názve Stonic mi, priznám sa, okamžite napadne tonic. Ten perlivý, mierne horký nápoj, ktorý väčšina ľudí pozná hlavne ako súčasť drinku. Samotný si ho večer naleje málokto len tak, namiesto čaju, vody alebo niečoho normálnejšieho. Tonic väčšinou potrebuje spoločnosť. Gin, ľad, limetku, možno pekný pohár a ilúziu, že pondelok neexistuje.
Dobrá správa pre Stonic je, že on takúto barličku nepotrebuje. Nie je len doplnkom k niečomu väčšiemu, drahšiemu alebo prestížnejšiemu. Je to samostatne fungujúce malé auto s vyššou karosériou, ktoré sa po modernizácii tvári sebavedomejšie, než by človek od tohto segmentu možno čakal. A čo je dôležité, po pár dňoch za volantom som mal pocit, že sa vôbec nemusí báť ani áut z väčšieho segmentu.
My sme do testu dostali verziu GT-Line s benzínovým litrovým trojvalcom a automatickou prevodovkou. Konkrétny kus sa cenou dostal cez 28-tisíc eur, čo už pri malom crossoveri nie je suma, nad ktorou človek len tak mávne rukou. Lenže potom sa pozriete na výbavu a zistíte, že tu Kia neprišla s holým základom na plechových diskoch a jedným reproduktorom niekde pri nohách spolujazdca. Tento Stonic má panoramatickú strechu, kamerový systém, pekné displeje, vydarené sedadlá, výraznejší GT-Line vzhľad a celkovo pôsobí skôr ako malé auto, ktoré sa rozhodlo hrať o triedu vyššie.
Či mu to celé veríme aj po jazdnej stránke, alebo ide len o dobre namiešaný marketingový drink s peknou ozdobou na pohári, sa pozrieme v tomto teste.
Technika: starý základ, nové sebavedomie
Pri Stonicu je dobré hneď na začiatku povedať jednu vec. Toto nie je auto, ktoré sa snaží ohúriť nejakou revolučnou platformou, pätnástimi druhmi pohonu a technikou, ktorú si budete musieť pred spaním študovať v manuáli. Stonic je v tomto veľmi priamočiary. Stojí na technickom základe malého auta, patrí do segmentu B-SUV a hrá presne tú ligu, kde sa dnes stretáva Seat Arona, Volkswagen T-Cross, Škoda Kamiq, Renault Captur, Peugeot 2008, Opel Mokka, Hyundai Bayon, Toyota Yaris Cross alebo Citroën C3 Aircross.
Čiže žiadne veľké SUV s tvárou mestského hrdinu. Stonic je mestský crossover. Lenže práve v tom je jeho pointa. Má byť kompaktný, obratný, ľahký, relatívne jednoduchý a použiteľný každý deň. Nie je to auto, s ktorým pôjdete zachraňovať chatára spod Kráľovej hole, ale do mesta, na okresku, na diaľnicu a na bežný život dáva jeho formát veľmi dobrý zmysel.
Aktuálna modernizácia mu navyše pomohla tam, kde to potreboval najviac. Navonok dostal novú tvár v súčasnom štýle značky Kia, teda ostrejšie svetlá, výraznejšiu svetelnú grafiku, prepracované nárazníky a vo verzii GT-Line aj športovejšie detaily. Rozmerovo stále ostáva príjemne kompaktný. Na dĺžku má 4165 mm, na šírku 1760 mm a vo verzii GT-Line výšku 1520 mm. Rázvor 2580 mm napovedá, že zázraky v druhom rade čakať netreba, ale zároveň to nie je ani auto, v ktorom by dospelý človek vzadu okamžite začal spisovať poslednú vôľu.
Kufor má podľa konfigurácie 352 litrov, prípadne 332 litrov s dojazdovou rezervou. Po sklopení zadných sedadiel sa dostane na 1155, respektíve 1135 litrov. V praxi je to presne ten typ batožinového priestoru, ktorý stačí na bežný nákup, víkend vo dvojici, kočík menších rozmerov alebo klasický život človeka, ktorý nepotrebuje každý piatok sťahovať polovicu domácnosti.
Najväčší posun však cítiť v interiéri a technológiách. Stonic už nepôsobí ako starší model, ktorému niekto len vymenil svetlá a povedal „hotovo, máme facelift“. Vpredu má nový 12,3-palcový centrálny displej, v lepších výbavách aj plne digitálny 12,3-palcový prístrojový panel, k tomu Kia Connect, digitálny kľúč, bezdrôtové nabíjanie, viac USB-C portov a modernejšie ovládanie. A práve tu Stonic najviac dobieha konkurenciu. Nie podvozkom, nie motorom, nie tým, že by zrazu zjedol segment o triedu vyššie. Skôr tým, že už nepôsobí staro.
Pod kapotou testovaného auta pracoval benzínový trojvalec 1.0 T-GDi s výkonom 100 koní a krútiacim momentom 172 Nm. Áno, viem. Jednoliter. Slovo, pri ktorom sa časť motoristického internetu okamžite začne chytať za hrudník, hľadať atmosférickú dvojlitrovú Toyotu z roku 1998 a písať komentár o tom, že „toto už nič nevydrží“. Lenže pri Stonicu by som bol s týmto odsúdením opatrný.
Tento motor nie je žiadna včerajšia novinka, ktorú Kia vytiahla z klobúka len preto, že emisné tabuľky mali zlú náladu. Litrový T-GDi z rodiny Kappa je v rôznych modeloch Hyundai a Kia už roky. Objavil sa v Riu, Ceede, i20, i30, Kone, Picante aj v samotnom Stonicu. Má priame vstrekovanie, turbodúchadlo, hliníkovú konštrukciu a čo je pre mnohých dôležité, rozvod riešený reťazou. V čase, keď sa pri niektorých konkurenčných motoroch riešili mokré remene, rozpadávajúce sa rozvody a olejové horory, je toto minimálne príjemná veta do technického životopisu.
A ešte jedna vec. V testovanej verzii má tento motor 100 koní. Nie 130, nie 150 a netvári sa, že z litra bude robiť malý hot-hatch pre človeka, ktorý si zabudol kúpiť i20 N. Je naladený rozumne. Má 172 Nm od nízkych otáčok, pracuje s automatom a v aute s pohotovostnou hmotnosťou približne 1,2 tony nemusí ťahať karosériu veľkosti rodinného SUV. Práve toto je podľa mňa dôležité. Malý turbomotor nemusí byť problém automaticky. Problém nastáva vtedy, keď od neho automobilka alebo vodič chce prácu, na ktorú jednoducho nie je stavaný.
Stonic má v ponuke aj mild-hybridnú verziu 1.0 T-GDi MHEV s výkonom 115 koní a 200 Nm, ktorá je papierovo o niečo svižnejšia. Testovaný stokoňový motor však dáva zmysel práve tým, že je menej vyhnaný. Na stovku zrýchli s dvojspojkovým automatom za 12,1 sekundy, maximálna rýchlosť je 179 km/h a kombinovaná spotreba podľa WLTP sa pohybuje okolo 5,5 až 5,8 l/100 km. To nie sú hodnoty, z ktorých by sa človek šiel hneď tetovať na lýtko, ale v tomto segmente ide o úplne normálne čísla.
Prevodovka je 7-stupňová dvojspojková automatická. To je ďalší bod, ktorý Stonicu pomáha pôsobiť dospelejšie. Nie je to lenivý hydrodynamický automat zo staršej školy ani utrápené CVT, ktoré pri prudšom pridaní začne imitovať mixér. DCT má svoje limity hlavne pri veľmi pomalom posúvaní, ale v bežnej jazde vie pekne držať motor v rozumných otáčkach a práve pri litrovom trojvalci pomáha zamaskovať to, že objemovo ide stále len o motor veľkosti väčšej fľaše minerálky.
Z pohľadu podvozka Stonic nič nevymýšľa. Vpredu má klasické zavesenie typu McPherson, vzadu jednoduchšiu torznú priečku. V tomto segmente je to úplne bežné riešenie a úprimne, pri aute tejto veľkosti by bolo zvláštne čakať viacprvkovú zadnú nápravu, aktívne stabilizátory a diferenciál z rally špeciálu. Dôležité je skôr to, ako je celé auto naladené. A to si necháme do jazdnej časti, pretože práve tam sa ukáže, či je Stonic len pekne omladený mestský crossover, alebo aj auto, ktoré vie po okreske normálne fungovať.
Technicky teda Stonic nehrá na veľké divadlo. Je to starší, ale overený základ, ktorý Kia výrazne omladila tam, kde to zákazník v roku 2026 cíti najviac: v dizajne, displejoch, bezpečnosti, konektivite a výbave. A práve v tom podľa mňa spočíva jeho najväčšia sila. Nesnaží sa byť malým prémiovým SUV, nesnaží sa hrať na elektromobil bez batérie a nesnaží sa z litrového trojvalca urobiť motoristickú revolúciu. Je to normálne auto s normálnou technikou, len dnes zabalené tak, aby už nepôsobilo ako dojazd z minulosti.
Jazda: sto koní, ktoré sa nehrajú na obeť
Pri litrovom trojvalci so stovkou koní som čakal všeličo. Úprimne, za posledné roky sme si trochu pokazili mierku. Človek presadne z elektromobilov, ktoré majú 300, 400 alebo pokojne aj viac koní, okamžitý krútiaci moment a pri každom silnejšom zošliapnutí plynu sa tvária, že práve vyhrali hádku s fyzikou. A potom si sadne do malého crossoveru so 100-koňovým benzínovým motorom a v hlave automaticky čaká kompromis. Niečo rozumné, úsporné, použiteľné, ale možno trochu udychčané.
Lenže Stonic ma v tomto celkom prekvapil. Ten motor je živší, než by človek podľa papierových hodnôt čakal. Nie je to žiadny športovec, netreba z neho robiť malý hot-hatch a rozhodne to nie je auto, ktoré by malo vodiča presviedčať, že pod kapotou pracuje tajný motor z i20 N. Ale v reálnom svete pôsobí veľmi svižne. Najmä v meste a pri bežnom tempe má dostatok chuti, pekne reaguje na plyn a s autom nepôsobí utrápene. Práve tu mu pomáha aj nízka hmotnosť. Stonic má približne 1,2 tony, a to je dnes už skoro automobilový wellness pobyt.
Konečne auto, ktoré sa nesnaží zamaskovať dvojtonovú nadváhu obrovskou batériou, mamutím výkonom a pneumatikami širokými ako cyklochodník v blave. Stonic je ľahký, jednoduchší a vďaka tomu pôsobí prirodzene. Sto koní v ňom nerobí zázraky, ale nemusí sa ani hanbiť. Motor nemá pocit, že tlačí pred sebou rodinný dom na kolesách. A to je v čase, keď nám automobilový svet podsúva čoraz väčšie, ťažšie a výkonnejšie autá, vlastne veľmi príjemná zmena.
Počas testu som Stonic využil aj pracovne. Mal som ho so sebou na evente, kde som sa presúval celý deň a nakoniec aj neskoro v noci. Práve vtedy sa ukázalo, že tento malý crossover sa nezľakne ani diaľničného tempa. Pri pokojnej jazde je tichý, stabilný a dospelejší, než by som od auta tohto segmentu čakal. A keď bolo treba, vedel sa na prázdnej diaľnici rozbehnúť aj ďaleko za hranicu toho, čo by človek od 100-koňového auta prirodzene očakával. Papierovo má maximálnu rýchlosť nižšie, ale realita ukázala, že Stonic má v sebe ešte malú rezervu a rozhodne nepôsobí ako auto, ktoré by sa pri vyššom tempe rozpadalo na vôľu, odvahu a prosby k svätému Krištofovi.
Samozrejme, fyzika a spotreba si pri takomto zaobchádzaní vypýtajú svoje. Pri veľmi rýchlej diaľničnej jazde sa priemer vedel dostať približne na 13 litrov na 100 km. To však nie je spotreba, podľa ktorej by som toto auto hodnotil. To je skôr spotreba človeka, ktorý mal dlhý deň, prázdnu diaľnicu a potrebu zistiť, či sa malý Stonic nezľakne tempa väčších áut.
Relevantnejšie čísla sú inde. V meste som sa počas týždňa pohyboval okolo 6,3 l/100 km, čo je pri benzínovom automate veľmi slušný výsledok. Mimo mesta sa dalo jazdiť za približne 5,1 l/100 km, a to už je hodnota, pri ktorej začne dávať Stonic veľký zmysel. Nie je to hybrid, nie je to diesel a nemá žiadne kúzlo v podobe veľkej batérie. Je to obyčajný benzínový trojvalec s automatom, ktorý pri normálnom používaní vie jazdiť veľmi rozumne.
Aj dojazd je príjemný. Ak nebudete jazdiť tak, ako som občas jazdil ja, na plnú nádrž sa bez problémov dostanete niekde k 650 až 700 kilometrom. A to je pri malom mestskom crossoveri veľmi použiteľná hodnota. Človek nemusí stále pozerať na palubný počítač, plánovať tankovanie po dvoch dňoch ani mať pocit, že každá cesta mimo okresu je logistická operácia.
Príjemne ma prekvapila aj hlučnosť. Stonic nepôsobí lacno ani utrápene. Pri bežnej rýchlosti je v kabíne pokoj, motor o sebe nedáva vedieť nepríjemným spôsobom a ani diaľnica z neho nerobí plechovú škatuľu plnú aerodynamického hluku. Jasné, stále sedíte v aute segmentu B-SUV, nie v prémiovom grand toureri za šesťcifernú sumu. Lenže práve preto ma prekvapilo, ako dospelo celé auto pôsobí.
Podvozok je v tomto veľmi podobný. Nie je mäkký do bezvedomia, ale ani zbytočne tvrdý. Auto pôsobí vyvážene, kompaktne a sebaisto. Cítiť, že základ Stonicu už má niečo za sebou, ale vôbec to nemusí byť nevýhoda. Skôr naopak. Niektoré autá po rokoch dozrejú práve tým, že automobilka vie, čo má doladiť, čo netreba pokaziť a kde stačí spraviť jemné úpravy. Stonic má z jazdy takú príjemnú mechanickú čitateľnosť. Nie je preposilovaný, preťažký ani pretechnizovaný.
A práve preto sa mi páčil. Nie preto, že by prinášal dychberúci výkon alebo revolučný zážitok spoza volantu. Páčil sa mi preto, že pôsobí normálne. Ľahko, svižne, úsporne a dospelo. V čase, keď aj malé autá začínajú priberať na hmotnosti, výkone, cene a zložitosti, je Stonic celkom osviežujúci návrat k jednoduchšej automobilovej logike. Sto koní, automat, nízka hmotnosť, rozumná spotreba a podvozok, ktorý nepôsobí ako nutné zlo.
Za mňa je táto motorizácia veľmi príjemná špecifikácia. Nie je to voľba pre človeka, ktorý si ráno cestou do práce meria medzičas na okreske, ale pre bežného vodiča dáva veľký zmysel. A čo je najdôležitejšie, ani mne ako človeku zvyknutému na výkonovo prestrelené autá neprišla slabá. To je pri 100-koňovom mestskom crossoveri asi najväčší kompliment, aký mu viem dať.
Dizajn a technológie: keď facelift vyzerá ako nová generácia
Na Stonicu sa mi páči jedna vec ešte skôr, než sa dostaneme k samotnému dizajnu. Kia sa naň nevykašľala. V čase, keď veľa automobiliek staršie modely nechá dožiť niekde v kúte cenníka s jednou výbavou, jednou farbou a pocitom, že ich tam zabudol produktový manažér pred odchodom na obed, Kia urobila presný opak. Stonic stále vidí ako dôležitý model pre Európu, a preto mu dopriala modernizáciu, ktorá je podstatne väčšia než len nové svetlá a dva nové odtiene laku.
Toto je oficiálne facelift. V realite by sa však Stonic po tejto modernizácii vôbec nemusel hanbiť ani za označenie novej generácie. Jasné, technický základ ostal príbuzný pôvodnému autu, ale vizuálne a pocitovo je to úplne iný Stonic. Kia ho natiahla do svojho aktuálneho dizajnového jazyka Opposites United, teda filozofie, ktorú dnes vidíme naprieč jej modelovým portfóliom. A zrazu malé mestské SUV nepôsobí ako starší príbuzný nových modelov, ale ako ich plnohodnotný člen rodiny.
Najviac je to cítiť na prednej časti. Stonic dostal novú svetelnú grafiku v štýle Star Map, ktorá pracuje s typickým svetelným podpisom v tvare písmena L. Je to detail, ktorý dnes pri Kii okamžite spoznáte. Nie je to lacná snaha nalepiť na staršie auto kúsok futurizmu, ale pomerne vydarené zosúladenie s aktuálnou identitou značky. Predné svetlá sú navyše Full LED a svietia veľmi dobre, čo pri malom crossoveri stále nie je úplná samozrejmosť. A áno, keď človek jazdí večer alebo skoro ráno, toto je presne ten typ výbavy, ktorý ocení viac než animovanú grafiku pri štartovaní.
Zadná časť prešla podobne výraznou úpravou. Nové zadné svetlá dostali modernejší podpis a Full LED technológiu, zadný nárazník pôsobí širšie, čistejšie a celé auto vďaka tomu nepôsobí tak úzko a nenápadne ako predtým. Zmenil sa predný aj zadný nárazník, maska, detaily okolo svetiel a výrazne pomohli aj nové disky kolies. Tie sú pri Stonicu po facelifte veľmi dôležité, pretože práve cez ne najviac cítiť, že auto dostalo dizajnovú injekciu z aktuálnej generácie Kie. GT-Line na 17-palcových diskoch už nepôsobí ako malé lacné SUV, ktoré sa snaží vyzerať drahšie, ale ako sebavedomý mestský crossover, ktorý pochopil, že zákazník dnes kupuje očami ešte skôr, než otvorí cenník.
Veľmi dobre mu sadne aj samotná verzia GT-Line. Pri niektorých autách je športová výbava len marketingový nápis, červená niť na sedadle a o dve tisícky vyššia cena. Tu však GT-Line dáva Stonicu potrebnú ostrosť. Má výraznejšie nárazníky, krajšie kolesá, hodnotnejší postoj a celkovo z neho robí auto, ktoré si všimnete aj v bežnej premávke. Nie preto, že by kričalo, ale preto, že konečne pôsobí moderne.
Veľká zmena prišla aj v interiéri. Stonic dostal nový centrálny panel a dvojicu veľkých 12,3-palcových displejov, vďaka čomu kabína okamžite pôsobí o niekoľko rokov mladšie. Pred vodičom je digitálny prístrojový panel, vedľa neho centrálny displej infotainmentu a pod ním nová ovládacia lišta Multi-Mode Touch Display, ktorá prepína medzi klimatizáciou a multimediálnymi funkciami. Toto riešenie poznáme aj z iných modelov značky a hoci stále mám rád fyzické ovládače, musím uznať, že v Stonicu to vizuálne funguje veľmi dobre.
Kabína v GT-Line pôsobí prekvapivo moderne. Kia tu pekne pracuje s detailmi, tvarmi aj kombináciou materiálov. Veľmi úderná je najmä biela koža na volante, ktorá interiéru dodáva taký ten „malé auto, ale nechce byť obyčajné“ efekt. Jasné, praktickosť bieleho volantu je téma na samostatnú psychologickú štúdiu, najmä ak máte radi kávu, hranolky alebo jednoducho normálny život. Ale vyzerá výborne. A pri aute tejto kategórie je práve vizuálny dojem často veľmi dôležitý.
Páčilo sa mi aj ambientné osvetlenie. Nie je to diskotéka v štýle niektorých nemeckých interiérov, kde máte pocit, že auto každú chvíľu začne hrať techno, ale príjemný detail, ktorý večer kabínu zútulní. K tomu sa pridáva otvárateľné strešné okno, ktoré Stonicu veľmi pomáha. Interiér je vďaka nemu vzdušnejší, svetlejší a čo je dôležité, nemal som pocit, že by zásadne ukrajovalo z priestoru nad hlavou. Pri menšom aute je toto veľmi príjemná vec, pretože kabína nepôsobí stiesnene ani vtedy, keď sedíte vpredu vyššie.
Na moje prekvapenie testované auto nemalo prémiový audiosystém. A na moje druhé prekvapenie mi to vlastne až tak neprekážalo. Základný audiosystém hral veľmi solídne. Nebolo to audio, pri ktorom začnete objavovať nové vrstvy v jazzovej nahrávke z roku 1962, ale na bežné počúvanie hudby, podcastov a rádia úplne stačilo. Zvuk bol čistý, kabína nič zásadne nerezonovala a pri aute tohto segmentu som nemal pocit, že by som musel okamžite hľadať príplatkovú alternatívu.
Najväčšia výčitka teda smeruje k infotainmentu. Stonic síce dostal krásne veľké displeje, ale samotný systém pôsobí stále ako staršia generácia rozhrania Kia. Nie je zlý, nie je pomalý a na bežné používanie funguje úplne v poriadku. Lenže v roku 2026 už trochu zamrzí, že neponúka bezdrôtové Apple CarPlay a Android Auto. Pri aute, ktoré sa inak tak veľmi snaží pôsobiť moderne, je kábel k telefónu zvláštne retro. Nie príjemné retro typu staré Porsche s manuálom, skôr také to retro, keď doma nájdete šuplík plný microUSB káblov a neviete, prečo ste ich vlastne nevyhodili.
Je to škoda najmä preto, že Kia už má novší systém ccNC – Connected Car Navigation Cockpit, ktorý používa v aktuálnejších modeloch ako Sportage, EV4 alebo K4. Práve tam cítiť, kam sa značka posunula. Novšie rozhranie pôsobí rýchlejšie, modernejšie, lepšie pracuje s veľkými displejmi a celkovo viac zapadá do sveta dnešných áut. Stonic dostal nový kabát, nové obrazovky a množstvo moderných prvkov, ale infotainmentovo ostal jednou nohou v staršej ére značky. Nie je to katastrofa, ale je to premárnená šanca.
Na druhej strane, celkový dojem z interiéru je veľmi dobrý. Stonic po modernizácii nepôsobí ako staré auto, ktorému niekto na poslednú chvíľu vymenil tablet. Pôsobí dospelo, moderne a najmä hodnotnejšie než predtým. To je pri B-SUV segmente veľmi dôležité. Zákazník tu často nechce veľké auto, ale chce pocit, že nekupuje kompromis. A Stonic mu po facelifte tento pocit dáva oveľa presvedčivejšie.
Modernizácia mu teda naozaj prospela. Dizajnovo sa zaradil medzi aktuálne modely značky, svetlá a disky mu dodali výraz, interiér s dvojicou displejov ho posunul o generáciu dopredu a detaily ako ambientné osvetlenie, strešné okno či pekne spracovaná GT-Line kabína mu dodávajú charakter. Keby Kia pridala ešte nový ccNC infotainment a bezdrôtové zrkadlenie telefónu, bolo by to takmer bez výhrad. Takto je to veľmi vydarený facelift s jednou technologickou poznámkou pod čiarou.
Záver: Stonic bez zbytočného miešania
Kia Stonic ma úprimne prekvapila. Nie tým, že by zmenila pravidlá segmentu, vymazala konkurenciu z mapy alebo priniesla techniku, o ktorej budú o desať rokov písať diplomové práce. Prekvapila ma skôr tým, ako normálne a zároveň príjemne funguje. A to je dnes možno ešte vzácnejšie.
Je to auto, ktoré už má svoje roky, no po modernizácii nepôsobí unavene. Práve naopak. Dizajnovo výrazne omladlo, interiér dostal veľké displeje, krajšie detaily, lepšiu atmosféru a celkovo pocit, že Kia tento model neposlala len do dôchodkového režimu s poslednou zľavou v cenníku. Stonic stále dáva zmysel, stále má svoje miesto a po facelifte pôsobí oveľa hodnotnejšie než predtým.
Najviac ma však dostala jeho jazdná ľahkosť. V čase, keď aj malé autá začínajú pripomínať technicky komplikované, ťažké a drahé zariadenia na prepravu emisií medzi tabuľkami, pôsobí Stonic veľmi osviežujúco. Má približne 1,2 tony, obyčajný benzínový motor, automat, rozumnú spotrebu a podvozok, ktorý nepôsobí lacno ani utrápene. Litrový trojvalec so 100 koňmi ma prekvapil dynamikou a v bežnom živote som nemal pocit, že by som jazdil v aute, ktoré treba neustále ospravedlňovať.
Samozrejme, nie je dokonalý. Infotainment by si už zaslúžil novšiu generáciu systému, bezdrôtové Apple CarPlay a Android Auto by v roku 2026 mali byť samozrejmosťou a testovaná konfigurácia už cenou nepatrí medzi lacné malé crossovery. Lenže tu treba povedať jednu dôležitú vec. Náš kus bol prakticky výkladná skriňa Stonicu. GT-Line, strešné okno, pekné detaily, bohatá výbava, množstvo technológií a cenovka cez 28-tisíc eur. To však neznamená, že Stonic musí stáť toľko.
Oficiálne začína Kia Stonic na sume 17 990 eur s DPH. A práve niekde medzi úplným základom a našou plne naloženou GT-Line verziou je podľa mňa jeho najrozumnejšie miesto. Nemusíte mať adaptívny tempomat, nemusíte mať strešné okno a nemusíte si za každú cenu vyskladať auto tak, aby malo v sebe polovicu cenníka príplatkov. Stonic vie dávať veľký zmysel aj v normálnejšej výbave, s rovnakým základným charakterom, rovnakým motorom a stále veľmi slušnou každodennou použiteľnosťou.
A to je jeho najväčšia výhoda. Nie je to auto, ktoré musíte pochopiť. Sadnete si, jazdíte, tankujete za normálne peniaze, v meste sa s ním dobre manévruje, mimo mesta nepôsobí strateno a na diaľnici vás nepresviedča, že ste si mali kúpiť niečo väčšie. Je to malý crossover, ktorý po modernizácii dospel, ale nezabudol, že jeho hlavnou úlohou je byť jednoduchý, šikovný a použiteľný.
Ak hľadáte extravagantné auto s veľkým výkonom, Stonic vás asi nepresvedčí. Ak však chcete kompaktný benzínový crossover s dobrým automatom, nízkou spotrebou, vydareným dizajnom, moderným interiérom a pocitom, že za svoje peniaze dostávate reálne použiteľné auto, tu už začína byť veľmi zaujímavý.
Stonic je vlastne presne ako tonic bez ginu. Na prvý pohľad by človek čakal, že sám o sebe nebude až taký zaujímavý. Lenže po týždni zistíte, že aj bez veľkého divadla vie osviežiť viac, než by ste čakali.
